Pravdaže, z našej perspektívy naopak, pretože inak nie je slepý pes žiadnou anomáliou. Aby mohol bezpečne prejsť až k poslednej bodke, polepili sme všetky ostré slová, aby sa na ne nenapichol, všetky podnadpisy tvoria bacuľaté, solídne písmená, aby nespadol do priveľkých medzier. Až tak sme do textu tu i tam položili maškrtu, alebo zakotúľali loptičku s vanilkovým extraktom. Pravdaže, pes je celý čas na vôdzke a v špeciálnom postroji, aby bol chránený a aby okolie registrovalo, že nevidí.
Začnime tým, že psie oči majú rovnakú štruktúru ako oči ľudské. Rohovka, dúhovka, šošovka, sietnica, cievovka ako aj všetko ostatné je na svojom mieste, akurát výsledné videnie je iné. V značnej miere to súvisí so senzorickými bunkami sietnice. Vizuálne informácie totiž psom sprostredkujú predovšetkým tyčinky, ktorých majú na sietnici v porovnaní s čapíkmi oveľa viac. Zodpovedné sú za rozlišovanie svetla a tmy, umožňujú im vidieť v šere, dokonca v noci. Vďačia za to „dedičnosti“ (vlky dokážu loviť aj po tme) a reflexnej odrazovej vrstve v oku, t. j. kryštalickej štruktúre medzi sietnicou a cievovkou, ktorá odráža svetlo vstupujúce do oka, a tým stimuluje senzorické bunky. Áno, práve preto sa nám zdá, že oči túlavých psov, ktoré nájde lúč reflektora auta, majú žltý až modrozelený lesk a doslova žiaria. Za dlhší koniec ťahajú ešte minimálne v dvoch bodoch: oproti ľuďom majú podstatne ostrejšie periférne videnie a podstatne lepšie dokážu vnímať pohyb, napr. letiacej loptičky. Opäť za to môžu tyčinky, pretože práve ony definujú frekvenciu, pri ktorej je z opakovaného striedania svetla a tmy obraz vnímaný ako celistvý a spojený. Naopak, ich schopnosť zachytiť zrakom statické objekty je takmer zanedbateľná. A aby sme bez povšimnutia neobišli ani čapíky, uvádzame, že na rozdiel od človeka, ktorý vníma tri základné farby (červenú, modrú a zelenú), je pes dichromat (lat. di = dva). Schopnosť vnímať červenú a zelenú je výrazne oslabená a rozlišovať vlastne môže iba medzi modrou a žltou. Psy teda v skutočnosti reagujú skôr na svetlo, jas alebo pohyb.
Slepý k slepote
Slepota spôsobená genetickou poruchou alebo anomáliou vývoja v prenatálnom štádiu je u psov pomerne zriedkavá. Nehovoriac o tom, že zistiť to je takmer nemožné, pretože šteňatá sa rodia so zavretými očami. Otvárajú ich až po desiatich – štrnástich dňoch, to ale stále neznamená, že už vidia svet ostro a jasne. Že niečo nie je v poriadku, vyjde najavo až neskôr – jeden z vrhu má, povedzme, problém s odčítavaním signálov od súrodencov, je akýsi neohrabaný, predmety mu nechcú spred nosa uhnúť a pri miske sa vždy ocitne posledný zo všetkých. Niektoré plemená majú predispozície na konkrétne očné ochorenia, prítomnosť, resp. neprítomnosť daného génu už však dnes dokážu objaviť genetické testy. V prípade, že rodokmeň psa je známy (napr. pri čistokrvných psoch), je možné nahliadnuť aj do zdravotníckych záznamov.
Ak sa ale pristavíme pri zhoršení, resp. strate zraku počas života, príčiny môžu byť veľmi rozmanité. Poškodenie rohovky (spôsobené vírusovou či bakteriálnou infekciou), čiastočne bolestivý zápal vnútorného oka, zápal očného nervu, zväčšenie a prolaps žľazy tretieho viečka, uvoľnenie šošovky sú len na začiatku zoznamu tých najčastejších. Pokračovať môžeme šedým či zeleným zákalom alebo dôsledkami otravy, ochoreniami srdca, obličiek, pečene, centrálnej nervovej sústavy alebo cukrovky. Chorobou alebo mechanickým poškodením môže u psa dôjsť k jednostrannej slepote (kedy dochádza k strate priestorového videnia a pes môže na podnety zo slepej strany reagovať neprimerane), najväčší stres však rozhodne predstavuje okamžitá a celková strata zraku, napr. v dôsledku úrazu.
Spozorovať postupné zhoršovanie zraku u psa nie je až také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Prejavy, ktoré si hneď popíšeme, sú síce úplne logické, prax ale ukazuje, že k vyšetreniu očí u veterinára vedú zriedka. Ľudia ich totiž väčšinou pripisujú všeličomu inému. Kedy teda treba zbystriť pozornosť? Napr. keď pes začne zrazu chodiť akosi neisto, akoby sa potkýnal o vlastné labky, nevyberá zákruty, naráža do stien či nábytku, váha pri schodoch, alebo je dezorientovaný, a to aj v domácom prostredí. Ďalším ukazovateľom môže byť strata hravosti, náhla neschopnosť chytiť letiace hračky, neochota vyjsť na prechádzku za súmraku či v noci alebo neadekvátne reakcie na podnety zvonku, napr. panický strach, ľakavosť alebo agresivita. Takisto však pes môže pôsobiť apaticky a spať oveľa viac než doteraz. Prejavy niektorých diagnóz sú ale viditeľné priamo na oku, dokonca voľným okom. Oči môžu byť začervenané alebo zakalené, očná guľa biela alebo modrá, zrenička zahalená akoby do bielej hmly – čím výraznejšia takáto blana je, tým väčšia je pravdepodobnosť, že pes už nerozlišuje ani svetlo a tmu.
V dome i v stráni
Pes sa slepote prispôsobí, chce to len čas a pár úprav. Treba mať na pamäti, že všetky zvieratá majú rady rutinu, pre slepého psa je to ale nevyhnutnosť, pretože akákoľvek zmena, hoci malá, spôsobuje neistotu a stres. Čím stálejšie bude prostredie a program dňa, tým lepšie. Ak sú však zmeny nutné, treba ich zavádzať postupne a psa s nimi oboznámiť (napr. previesť ho po izbe a ukázať mu, že v nej pribudol konferenčný stolík).
Bývanie by malo na postihnutie štvornohého člena rodiny reflektovať. Znamená to, že nábytok by nemal putovať ani v rámci izby, ani v rámci bytu, aby si pes mohol čo najrýchlejšie vytvoriť predstavu o priestore, vedel, kde čo „číha“ a kde sa, naopak, môže pohybovať bez obáv. Všetky veci by mali mať svoje stále miesto – aj posun o niekoľko centimetrov môže psa zmiasť. Polohu misky s vodou mu možno ukázať napr. klopkaním o podlahu, alebo ju jednoducho vymeniť za fontánku, ktorú zaručene a bez pomoci nájde zakaždým, keď pocíti smäd. Prinášať a odnášať slepého psa za jedením odborníci neodporúčanú, pretože keď ho pán postaví na vlastné labky, bude dezorientovaný. Vhodnejšie je cestu ho naučiť.
Aj keby pes stratil zrak náhle a byt dokonale poznal, rozhodne bude pre neho bezpečnejšie upraviť ho tak, akoby doň malo prísť malé dieťa: zabezpečiť ostré hrany nábytku, predmety, ktoré by sa mohli rozbiť, presunúť na vyššiu poličku, pred schodisko umiestniť detskú zábranu, ale takisto dbať o to, aby boli dvierka skríň zavreté, zásuvky zasunuté, poklopy, stoličky, hračky či topánky na svojich miestach. Pri orientácii môžu psovi výrazne pomôcť aj rozdielne typy podlahy, resp. koberce pred dverami do izby, prvým schodom, na klzkom povrchu a podobne, alebo rôzne zvukové signály (napr. zapnuté rádio, otvorené okno, pod ktorým je detské ihrisko alebo rušná cesta). Bezpečné trasy mu však možno aj prevoňať. Špeciálne pre slepé psy totiž existujú pásiky, ktoré možno nalepiť niekoľko centimetrov nad podlahu. Človek ten pach necíti, nebude mu nijako prekážať, psa však odprevadí do ležoviska či k miske s vodou.
Ak pes prichádza do bytu už slepý, teda prostredie je pre neho úplne neznáme, odporúča sa podniknúť s ním krátku exkurziu izbami. Najlepšie na vôdzke. Kým si nebude úplne istý, možno mu ohraničiť prístup len do jednej alebo dvoch miestností a ich počet zvyšovať postupne.
Slepému psovi sa treba prihovárať častejšie. Osloviť ho pred každým pohladkaním, dať mu ovoňať ruku, ozvať sa, keď sa k nemu približujeme, vchádzame do miestnosti, kde si lebedí a pod. Príliš hlasným zvukom je dobré sa vyvarovať, napr. pred vypnutím televízora, rádia či veže stíšiť hlasitosť na minimum, aby pri opätovnom zapnutí psa nevystrašili. Veľmi dôležité je naučiť psa rozumieť slovu „hluk“, o čom si povieme o chvíľu. Niektorí odborníci odporúčajú pripevniť si na papuče rolničky, aby mal pes predstavu o tom, kde sa domáci nachádzajú. Spať by mal na veľkom mäkkom matraci, hrať sa s ozvučenými alebo voňavými hračkami. Pravdaže vo vymedzenom, pre psa bezpečnom priestore.
Aportovanie či zábavy s frisbee, žiaľ, pri slepom psovi neprichádzajú do úvahy, ale existuje množstvo hračiek a hier, ktoré sú skutočnými fyzickými i psychickými výzvami. Hračky i loptičky môžu byť vyplnené maškrtami, jemne pomazané voňavým olejom, môžu v sebe ukrývať rolničky či vanilkový extrakt. Siahnuť však možno aj po hračkách na šnúrke, obľúbené je preťahovanie lanom, v záhrade, v ktorej sa, pravdaže, nesmie voľne povaľovať žiadne náradie a nízko visiace či ďaleko trčiace konáre stromov a kríkov musia byť ostrihané, sa dajú poschovávať rôzne maškrty, ktoré treba nájsť.
A čo prechádzky? Aspoň zo začiatku sa odporúča chodiť stále po tých istých trasách a predlžovať ich len postupne. Slepý pes si musí zvyknúť na nové riziká, ktorým treba vonku čeliť –nerovnosti terénu (hrbolce, jamy, obrubníky, kanály), autá, a, pochopiteľne, ľudia a ostatné psy. Bezpečnejšie je mať psa neustále na vôdzke, prihovárať sa mu, resp. nejako sa ozvučiť, a, čo je jedna z najdôležitejších vecí, označiť sa. Existuje niekoľko možností, ako dať okoliu najavo, že tento pes nevidí. Môže to byť napr. žltá stužka (tá sa používa aj pri iných „psích problémoch“, ako je háranie sučky alebo zranenie, či prílišná reakčnosť psíka) alebo špeciálne obojky, vesty, postroje, dokonca celé konštrukcie, ktoré zabránia kolízii s okolím a zraneniu. Pravdaže, treba zvážiť ich vhodnosť, bezpečnosť pre ich nositeľa, ale aj pre ostatné psy, veľkosť vzhľadom na konkrétne plemeno a celkovú praktickosť pomôcky. Ak by to psa malo väčšmi stresovať než chrániť, musí sa „zábranou“ pred prekážkou stať pán.
Tréning je nevyhnutnosťou
Slepý pes, pochopiteľne, nie vždy dokáže vyhodnotiť, čo sa okolo neho deje, musí sa preto naučiť adekvátne reagovať na niekoľko pokynov, ktoré minimalizujú riziko úrazu. Okrem tradičných „sadni“, „ľahni“ a „k nohe“ sa odporúča aj „zostaň“, „stoj“ alebo „čakaj“, čo si ale zrejme vyžiada trošku viac času, pretože pes môže byť z nečitateľnej situácie vystrašený a môže sa chcieť vrátiť k pánovi, aby sa cítil istejšie. Pohodlnejšie i bezpečnejšie bude začať s tým doma, a až keď pes pokojne postojí až do povelu „choď“ či „pokračuj“, a to aj v pomerne veľkej vzdialenosti od pána, môže dvojica vyraziť do ulíc. Slepý pes by však mal rozumieť tomu, kde je pravá a kde ľavá strana, aby ho pán v prípade potreby mohol slovne navigovať (napr. pri obchádzaní prekážky), ale aj tomu, čo je pomalá a čo rýchla chôdza (napr. po náročnom teréne alebo pri prechádzaní cez vozovku).
V prípade, že pes stratil zrak počas života, pravdepodobne nebude mať problém kráčať po schodoch, ak sa všetko-všetučko učí rovno poslepiačky, odborníci odporúčajú začať trénovať najprv výstup a až potom zostup. Je to jednoduchšie. Pomôcť si možno pokynom „schody“ (príp. „hore“ a „dole“) a pri učení, pravdaže, nejakou dobrotou, ktorá sa kladie na každý nasledujúci stupeň.
Veľmi užitočné je osvojiť si aj upozornenie „hluk“. Pes rýchlo pochopí, že o chvíľu začuje nejaký hlasný zvuk, napr. štartovanie auta, buchnutie dverí, zapnutie fénu, vysávača, mixéru a pod., a nevyľaká sa.
Či pes ostane na mieste na „stoj“, „stop“, „zostaň“, „počkaj“ alebo čokoľvek iné, je v podstate jedno. Dôležité je, aby sa mu s jednou činnosťou, jednou podanou informáciou spájalo stále jedno a to isté slovo. Vtedy už bude naozaj všetko na svojom mieste a nič nie naopak.
Dušana Blašková
Zdroje
www.apetete.pl
www.biovetapets.cz
www.josera.pl
www.psy.pl
www.veterina-pce.cz
