Smiem prosiť?

Od športu k umeniu, z prostredia plného mužskej energie k ženskej jemnosti, ladnosti a elegancii, od snov k skutočnosti. Tak vyzerá najnovšia cesta Henriety Farkašovej, ktorá sa z lyžiarok prezula rovno do lodičiek. Držiteľka Radu Ľudovíta Štúra I. triedy za významné zásluhy o rozvoj slovenského paralympijského športu a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí a ocenenia Laureus World Sports Award pre športovú osobnosť roka so zdravotným znevýhodnením, mladá žena uznaná za najlepšiu paralympioničku sveta za rok 2019, deväťkrát ovenčená titulom najúspešnejšia slovenská športovkyňa z radov zdravotne znevýhodnených, lyžiarka s dvadsiatkou medailí zo svetových šampionátov (z toho so šestnástimi zlatými) a držiteľka jedenástich zlatých, dvoch strieborných a jednej bronzovej medaily zimných paralympijských hier sa dala na spoločenské tance.

 

Henriete Farkašovej sa tanec vždy páčil. Ladnosť toho pohybu, noblesa a elegancia s tým spojená. Dlho to ale bolo čosi tajomné, neznáme a v podstate aj nedosiahnuteľné, pretože v detstve ju obavy lekárov z odlúpnutia sietnice zo všetkého aktívneho na bežnej ZŠ vylúčili a doslova prikovali k stoličke. Hrubú čiaru za touto nútenou zdržanlivosťou urobil až nástup do špeciálnej školy v Levoči, kde mali metodiku telesnej výchovy pre deti so zrakovým postihnutím v malíčku a kde boli na šport vytvorené podmienky. Dokonca na rôzne druhy športu. Odjakživa pohybovo nadané dieťa, doslova živel, sa odrazu mohlo oddávať všetkému, po čom duša pišťala, a to v intenzite dovtedy nevídanej a neslýchanej. Zaľúbila sa do lyžovania, tanec sa s výnimkou venčeka na konci 9. triedy dostal do úzadia. Ale len na istý čas.

„Fascinácia tancom zo mňa nikdy úplne nevyprchala, a tak som sa pred pár rokmi rozhodla, že to vyskúšam“ rozhovorila sa zlatá paralympionička. „Vyrastala som s tromi bratmi, pohybujem sa vo svete športu, kde je predsa len tej mužskej energie akosi viac, tak som si povedala, že je na čase podporiť svoju ženskosť. Zatúžila som po elegancii a noblese, po ladnosti pohybu a rytmoch valčíka a cha-che. Možno to na prvé počutie bude znieť zvláštne, ale cítila som, že mi to môže pomôcť aj pri lyžovaní. Pravda, je to trošku iný druh pohybu, ale predsa len aj tu treba koordinovať všetky časti tela, sústrediť sa na to, čo v danom momente robia nohy a čo ruky, aké držanie sa odo mňa očakáva a pod. A, samozrejme, takisto si treba pamätať sled pohybov. „Ale ako na to?“ pýtala som sa samej seba.“

Odpoveď získala počas rozhovorov s motivátorom projektu Sme si rovní, ktorý už niekoľko rokov zastrešuje Slovenský paralympijský výbor. Medailistka-nemedailistka, každý potrebuje v niektorých oblastiach povzbudiť a podporiť, zvlášť ak sa púšťa do niečoho nového. Motivátorovi sa zdôverila s tým, že premýšľa o hodinách tanca, najlepšie individuálnych – jednak by kvôli slabozrakosti asi nedokázala držať krok so skupinou, jednak kvôli tréningom, sústredeniam a reprezentácii hrozil veľmi nepravidelný harmonogram kurzov. A vtedy sa prvýkrát dozvedela o tom, že v Bratislave tú možnosť má.

 

Slovenský, a predsa svetový

Školy, kde sa venujú integrovanému tancu pre ľudí so všetkými druhmi zdravotného postihnutia, by ste v Európe napočítali až dve: taliansku, ktorej rytmy a figúry udáva Marianna Cadei, a slovenskú, ktorú má v uzavretom držaní Andrej Mičunek. Prezident Svetovej asociácie integrovaného tanca, zakladateľ a prezident TK Danube, porotca najvýznamnejších tanečných súťaží začal po rokoch, kedy sám reprezentoval Slovensko na prestížnych svetových súťažiach, tanečníkov trénovať. Vďaka jeho mimoriadnemu talentu, húževnatosti a precíznosti patrí Slovensko spolu s Poľskom a Ruskou federáciou k svetovej špičke v integrovanom tancovaní na vozíčku a v tanečnom športe na vozíčku. Sme niekoľkonásobnými vicemajstrami sveta, zlatí i bronzoví medailisti svetových pohárov, zlatí z otvorených majstrovstiev Ázie. Zbierku vzácnych kovov pre Slovensko rozširujú aj dva páry z Poľska, ktoré do Bratislavy prichádzajú na tréningy, Andrej Mičunek je trénerom aj belgickej štátnej reprezentácie v tanci na vozíčku, ale tí získavajú medaily pre svoju krajinu. Len v zátvorke dodám, že o šampiónov sa naozaj ukážkovo starajú – majú právo chodiť na masáže, na hydromasáž do jacuzzi, v zime alebo pri nachladnutí do infrakabíny.

Ale späť na parket! V TK Danube v Bratislave učia ľudí s akýmkoľvek druhom zdravotného postihnutia spoločenské tance, t. j. štandardné, medzi ktoré patria viedenský a anglický valčík čiže waltz, slowfox, quickstep a tango, a latinskoamerické tance, ktorými sú samba, cha-cha, rumba, passodoble a jive. Dokonca si môžu vybrať, či bude hodina vedená po slovensky, anglicky, nemecky, francúzsky, rusky alebo po poľsky. Všetko do posledného detailu, posledného nášľapu sa riadi pravidlami. Ich autorom je Walter Laird, na ne nadväzuje tzv. voľný program choreografie. Za adaptáciou a doplnením nových kreácií v integrovanom tanci stojí Andrej Mičunek. Smelo možno povedať, že ide o najpodrobnejšie a najcelistvejšie spracovanie na svete. Svedčí o tom fakt, že práve Andrej Mičunek odovzdával túto metodiku vo Veľkej Británii (kde sa mu dosiaľ ako jedinému Slovákovi za viac ako sto rokov dostalo tej cti prednášať v mekke tancovania Blackpoole), v Kanade, Španielsku, Rakúsku, Českej republike a v Gruzínsku. Choreografiu v pravom slova zmysle nevytvárajú, nóvum ich postupu spočíva práve v tom, že adaptujú už voľný repertoár z tanečného športu.

Pravdaže, v TK Danube sa môžete učiť tancovať aj bez medailových a titulových ambícií (to, či sú na mieste, aj tak posúdia odborníci, tí to majú v oku). Predošlé skúsenosti sa nevyžadujú, hudobný sluch neskúma – povedie vás partner, ktorý ho mať bude, a prax ukázala, že po určitom čase dostane do tela rytmus aj Pinocchio. Stačí mať viac ako 5 rokov, byť vytrvalý a mať o tanec veľký záujem. Na začiatku vás podrobia vstupnému pohovoru a ponúknu vám 2 – 3 hodiny na skúšku. Ak vás tanec osloví, pripraví sa plán hodín. V skupine i individuálne.

 

Záber na tanečný parket, na ktorom sú kombinované tanečné páry (jeden z tanečníkov je na invalidnom vozíku)
Na súťaži v integrovanom tanci v roku 2018. Zdroj: TK Danube

 

Raz, dva, tri, dva, dva, tri

S nevidiacimi si tanečný majster všetko aj povie, ale počas individuálnych hodín tancujú takzvane na kontakt, sú na sebe úplne nalepení. Takýmto spôsobom im ukazuje pohyb v priestore, pohyb jednotlivých častí tela. Samozrejme, keď treba, spôsobom sebe vlastným – rukami si učni pozrú, ako presne vyzerá nášľap na pätu, čo vtedy robí druhá noha a pod. Metodiky s týmito dotykmi jednoducho počítajú, pre nevidiacich je to oveľa výstižnejšie a názornejšie. Dotknú sa bedier, kolien či chodidiel učiteľa a hneď si pohyb vedia predstaviť a zopakovať ho.

„Tým, že ja som slabozraká, dokážem krokové variácie vnímať zrakom. Pán Mičunek stojí tak meter predo mnou, vždy mi nejakú časť choreografie ukáže a zároveň slovne popíše, čo presne robí a ako to robí,“ vysvetľuje mi Henrieta Farkašová. „Zopakuje mi to toľkokrát, koľko potrebujem, potom si ma chytí a skúsime si to spolu. Najprv v tichu, potom s hudbou. V tanečnej sále sú zrkadlá, čiže on moje pohyby vidí, občas sa stane že tú ktorú časť tancujem aj sama a on sa na mňa z určitej vzdialenosti pozerá, aby si bol istý, či som všetky tie prísuny, kríženia, našľapovanie cez pätu a cez špičku pochopila správne. Takýmto spôsobom postupne vyskladáme tanec po tanci. Do detailov, ako sú vytáčanie hlavy, výraz tváre či jemné pohyby rúk a zápästí, sme sa zatiaľ nepúšťali. Predsa len som ešte začiatočník, na to sa kladie dôraz až neskôr, až keď má človek všetky kroky úplne zautomatizované.“

S čím sa ale počíta od začiatku, sú šaty a opätky. Zmienkou o pohodlných mäkkých teniskách, balerínkach či legínach som si vyslúžila predstierané pohoršenie, opodstatnenosť tohto rozhodnutia som však po krátkej úvahe uznala – na opätkoch má telo predsa len iné držanie, človek inak našľapuje a v neposlednom rade si je istejší, keď sa po čase z tréningu dostane pred divákov. Súc v myšlienkach na parkete, vybavilo sa mi množstvo inzerátov na hodiny zumby, salsy a všeličoho bezpárového. Henriete Farkašovej som prezradila, kde sa túlam.

„Pravdupovediac mňa individuálne tance nelákali. Keď som na parkete sama, cítim sa voľajaká neistá a stratená, ak nepoviem rovno trápna. Je pre mňa omnoho príjemnejšie tancovať s partnerom. Viem, že ma vedie, nemyslím len v priestore, ale tým, že ma drží, dokážem odčítať jeho pohyby a naladiť sa naňho. Ale ktohovie, možno keď si budem istejšia a budem tú sálu poznať, možno sa odvážim aj na čosi také.“

Dokážete pri všetkom tom vykrúcaní vnímať, kde v priestore sa aktuálne nachádzate? Ak áno, ako? Zrakom? Alebo máte nejaké orientačné body, napr. zdroj svetla či hudby? Nevidiacich to často značne dezorientuje.

„Áno, asi áno, hoci mne sa to ťažko posudzuje, pretože ako slabozraká to sledovať stíham. Musím ale povedať, že zatiaľ sa v podstate pohybujeme na pomerne malom kúsku sály, ale párkrát sme ju už obtancovali, a to keď sme si dali quickstep. Ale pravda je taká, že sa na ten priestor nesústredím. Plne sa odovzdám do rúk partnera a spoľahnem sa na to, že ma privedie, povedie aj odvedie. Tým, že netancujem sama, de facto ani nemusím mať neustále kontrolu nad tým, kde presne sa v sále aktuálne nachádzam. V tom „odovzdaní sa“ som vlastne vytrénovaná tak prirodzene – ľudí so zrakovým postihnutím často niekto sprevádza, často sa musia na toho niekoho vyladiť a vnímať informácie o teréne, zmene smeru a podobne, ktoré im sprievodcovia hovoria svojím telom.“

 

Henrieta Farkašová a Andrej Mičunek na parkete v tanečnej sále TK Danube.
Henrieta Farkašová a Andrej Mičunek na parkete. Zdroj: HF

 

Vo dvojici

TK Danube funguje ako integrovaný klub, tzn. lekcie tanca môže navštevovať ktokoľvek, o žiadnych násilenstvách typu „po istom čase sa musíte stať tanečným partnerom vozíčkarky, nevidiaceho či autistu“ nemôže byť ani reči.

„My jednoducho vedieme ľudí s postihnutím i tých bez neho a nechávame tomu voľný priebeh. Oni na našich vnútroklubových alebo medzinárodných podujatiach vidia, že integrovaný tanec je takisto umením na veľmi vysokej úrovni, a keď to chcú skúsiť, tak im tú možnosť dáme,“ odpovedá mi Andrej Mičunek na otázku, ako zháňajú tanečných partnerov. „Pod mojím vedením sa učia tancovať aj páry, kde majú obaja tanečníci ten istý druh zdravotného postihnutia (hovoríme tomu duo), pri nevidiacich a slabozrakých je to, pochopiteľne, nemysliteľné. Niekedy sa preto stane, že jednoducho vedie žena a nie muž.“

 

Z lyžiarok do lodičiek a naopak

V každej chvíli si uvedomovať držanie tela, postavenie trupu a panvy, koordinovať pohyby rúk a nôh a pamätať si, čo nasleduje – na trati brány, na parkete kroky.

„Ono podobností by sme našli aj viac, ale samo o sebe to neznamená nič. Rozhodne nie každý športovec môže byť tanečníkom a nie každý tanečník športovcom,“ objasňuje s úsmevom Henrieta Farkašová. „Mala som možnosť tancovať s niektorými priateľmi z brandže, ale… Áno, hudba hrala, áno, boli sme na parkete, áno, vykonávali sme nejaký pohyb, ale hoci so mnou kadejako triasli, nevedela som sa na nich naladiť. Ak vy počujete a cítite rytmus a váš tanečný partner nie, nevyhnutne to skončí tak, že si každý pôjde svoje. Nedá sa nič robiť.“

Láka vás aj pri tanci skúsiť siahnuť po medailových pozíciách? Pretože pán Mičunek tú možnosť dáva.

„Pravdupovediac, vôbec som nad tým nepremýšľala. Momentálne sa intenzívne venujem lyžovaniu, tréningom, sústredeniam a reprezentácii, takže na tanec ani nemám toľko času, koľko by som chcela, a hlavne koľko by som potrebovala na to, aby som sa pretancovala čo i len do súťaže, nie to ešte k medaile. Ale uvidíme, čo život prinesie.“

No, ale asi môžeme prezradiť, že na jar tohto roku ste až tak ďaleko od tanečnej súťaže neboli.

„To je pravda. Ešte niekedy v decembri mi volala Adela Vinczeová, či by som nemala záujem zúčastniť sa ďalšieho ročníka Let’s Dance. Veľmi ma to prekvapilo a nepochybne by to bola veľmi cenná skúsenosť, ale prišlo to v čase, keď vrcholili moje štvorročné prípravy na zimné paralympijské hry v Pekingu, takže som nad tým vlastne ani nerozmýšľala. Ktohovie, či ma ešte oslovia a či sa budem môcť zapojiť. Vnímam, že v zahraničí je teraz trend zapájať do takýchto show paralympionikov a pokladám to za veľmi nenásilnú osvetu o tom, že aj človek so zdravotným postihnutím toho dokáže naozaj veľa. Hovorím, uvidíme, čo mi budúcnosť v spoločenskom tanci prinesie,“ uzatvára Henrieta Farkašová.

 

Henrieta Farkašová a jej navádzač Martin Motyka po pretekoch držia v rukách svoje zlaté medaily.
Henrieta Farkašová a jej navádzač Martin Motyka, ktorí na XIII. zimných paralympijských hrách 2022 v Pekingu získali v disciplíne paraalpské lyžovanie žien zlato. Zdroj: SITA

 

Post scriptum

Ak aj vy túžite po spoločenskom tanci, nedajte sa odradiť! Kto vám splní sen, ak si ho nesplníte vy sami? Vymeniť tepláky za oblek, ortopedickú obuv za lodičky a popové vyvreliny za orchester môžete kedykoľvek! V TK Danube prijímajú záujemcov celoročne, takže to, že september je dávno preč a január zas hneď za dverami, nech vás netrápi. Do rúk Andreja Mičuneka sa môžete zveriť kedykoľvek. Ručím vám za to, že do roka a do dňa nespoznáte samých seba!

 

Dušana Blašková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *