Dejiny písma pre nevidiacich sú naozaj bohaté a siahajú do dávnych-pradávnych čias. Spočiatku vznikali pre potreby jednotlivcov, neskôr pre ústavy či školy, kde sa nevidiaci vzdelávali kolektívne a predovšetkým systematicky. Ich autormi boli samotní nevidiaci, ich učitelia, ale ničím výnimočným nebolo ani to, ak sa písmom pre nevidiacich začal zaoberať ktosi len tak z ulice. A že ich bolo! V podrobnom prehľade, ktorý knižne spracoval Josef Smýkal, sa spomínajú písma tvorené líniami (rôzne transkripcie a transformácie latinky, ale aj špeciálne sústavy, tesané, vyrezávané, ryté do vosku či písané hustým atramentom), bodové písma (napr. prepichovaná či perličková latinka, latinka zo zhlukov bodov a nám už známe dva stĺpce), písma, ktoré kombinovali línie i body, a napokon trojrozmerné písma (napr. uzlíkové). O mnohých z nich sa ale veľa nevie, hoci nám na ceste ku gramotnosti pomohli. Rozhodla som sa preto zopár veľkých mužov dejín slepeckého písma z tieňa Louisa Brailla vyviesť a predstaviť vám ich.
Na hodine Valentina Haueya
Okolo pradiarenských a kníhtlačiarskych dielní prvého výchovno-vzdelávacieho ústavu pre nevidiacich, ktorý je zapísaný v kronikách mesta Paríž pod ozdobným 1784, prejdem bez povšimnutia, ak dovolíte, a poprosím vás nasledovať ma na hodinu čítania. Žiaci pána Haueya sa vzdelávali pomocou písma zostaveného z veľkých i malých písmen písanej latinky. Popísané hárky si však často svoje tajomstvá ponechali pre seba. Tvary písmen boli síce zjednodušené, ale pre hmat stále komplikované, písmenká akosi prerástli bruško prsta, zvlášť po tom, čo sa zakladateľ a riaditeľ ústavu pustil do testovania skratkopisu a pod a nad jednotlivými znakmi sa objavili bodky a čiarky. Ale čo iné mu ostávalo? Veľké litery do neho neustále domŕzali a pýtali si veľa papiera a ten bol v tom čase príliš drahý.
Nemožno nespomenúť, že všetky študijné materiály vznikali v ústavnej tlačiarni, v ktorej mohli pracovať aj jeho nevidiaci žiaci. Reliéfne písmená vznikli lisovaním a tlačiari k tomu potrebovali mäkkú podložku, navlhčené listy papiera a drevené, neskôr kovové odliatky písmen. Spočiatku sa text farbil načierno, aby bol dobre čitateľný aj zrakom, ale neskôr sa od toho upustilo. K historkám o tom, ako sa cestou do kaviarne na parížskom námestí Place de la Concorde stal svedkom zosmiešňovania nevidiacich v kurióznych čiapkach na hlave a s veľkými kartónovými okuliarmi na nose, ktorých prinútili počas pouličnej cirkevnej slávnosti svätého Ovídia demonštrovať význam slova kakofónia, a o tom, ako ostal fascinovaný, keď slepý žobrák podľa zvuku darovanej mince dokázal určiť jej hodnotu, môžete pridať ešte jednu. Haueyovi totiž jednoduchý a pritom geniálny nápad, ako tlačiť reliéfnu latinku, takisto vnukla náhoda – všimol si totiž, že na rube každej tlačenej strany obyčajnej knihy sú písmená mierne pretlačené. „prečo ich nepretlačiť tak výrazne, aby sa dali čítať hmatom?“ položil si otázku a neodložil ju, kým to neskúsil. Francúzsko zaplavila vlna nadšenia a na počesť Valentina Haueya začala spod pier najvýznamnejších veršotepcov vychádzať jedna oslavná báseň za druhou.
Našťastie, pánovi učiteľovi sláva do hlavy nestúpla. Nemohol si nevšimnúť, že jeho žiaci z čítania akosi neprospievajú, pristúpil preto k modifikácii a zmenšeniu svojho písma.
Popri tom si však veľmi dobre uvedomoval ešte jedno: vo vzdelávaní nevidiacich je len na polceste, pretože vedieť čítať a nevedieť písať, je len polovičná alfabetizácia. Experimentoval s rytím do papiera s mäkkou podložkou, neskôr papier napol do dreveného rámu. Nevidiaci museli písať obrátene (zrkadlovo), byť mimoriadne zruční a mať presnú predstavu o samotnom písmene. Asi tušíte, že s veľkým úspechom sa táto snaha nestretla. Nasledovali experimenty so špeciálnym tuhým atramentom, ktorý sa pri vzdelávaní nevidiacich používal už včaššie.
Haueyovo písmo prešlo mnohými úpravami aj vo Francúzsku, aj v krajinách, kam preniklo. Postupným zjednodušovaním a úpravami dospelo až do podoby geometrickej latinky, ktorá je pre hmat podstatne čitateľnejšia. Lisovanie papiera sa stalo bežnou technikou tlače.
Jednou viedenskou uličkou za Johannom Wilhelmom Kleinom
Písal sa rok 1800, keď J. W. Klein vytvoril nezávisle od Haueya tzv. hladkú latinku. Pôvodne pomerne malé, jednoducho tvarované a prísne geometrické písmená prešli určitým vývojom pod dohľadom tvorcu, niekoľko desaťročí sa ale túlali svetom bez dozoru a žili vlastným životom. Texty spočiatku vznikali tak, že sa do sadrového vzoru, odliateho z voskovej predlohy, rozotrela papierová kaša, ktorá po stuhnutí zanechala na hárku reliéfne línie, neskôr došlo k zjednodušeniu techniky a k používaniu mechanického dreveného a kovového lisu. Len na pár riadkov si odskočím do susedného Nemecka, kde sa podobná latinka nelisovala do papiera, ale písala gumovou tekutinou (tekutým lepidlom). Prv než text zaschol, bolo potrebné posypať ho práškom z pečatného vosku. Potom už stačilo papier len mierne zahriať, prášok sa rozpustil a súvislé reliéfne línie boli na svete.
Pán Klein však so svojím písmom úplne spokojný nebol, a tak hútal ďalej. K zásadnej zmene ho inšpirovalo niekoľko vzdelaných nevidiacich, ktorí síce takisto používali latinku, ale, čuduj sa svete, bodkovanú. Jedna slečna si napr. nechala vyrobiť sadu lístkov s písmenami, zoradila si ich do priehradiek, a keď chcela korešpondovať so svojimi priateľkami, jednoducho ich ponavliekala na niť. Druhá napla do rámu s naznačenými riadkami papier a písmená vypichovala ihlou, tretej stačili na zapisovanie poznámok špendlíky a poduška. Kleina však najväčšmi oslovilo písmo švajčiarskeho nevidiaceho učiteľa. Ten svoje pôvodne drôtené písmená vymenil za drevené hranoly, v ktorých boli tvary písmen vyznačené niekoľkými husto pri sebe pozapichovanými ihlami.
Zakladateľ a riaditeľ viedenského ústavu pre nevidiacich tento koncept prevzal a ako viacerí jeho predchodcovia pristúpil k zjednodušovaniu písmen (z veľkého tlačeného A napr. odstránil vodorovnú čiarku a pod.), držal sa iba charakteristických tvarov, so všetkými ozdôbkami sa raz a navždy rozlúčil. V porovnaní s dovtedy známymi transkripciami latinky sa táto nevidiacim pomerne dobre čítala, navyše ňou mohli aj písať – buď čímsi, čo sa podobalo kružidlu (na konci každého z troch ramien bola umiestnená sada ihiel a kombináciou ramien sa vytvárali jednotlivé písmená), alebo na Kleinovom písacom stroji. Tento typ písma sa v našich končinách rozmohol a aj v 2. polovici 20 stor. ste mohli natrafiť alebo na text, alebo priamo na drevenú škatuľu, ktorá mala na pravej strane sadu malých kovových hranolov s hrotmi ihiel v tvare konkrétneho písmena, na ľavej zas plstenú podložku a na nej posuvný riadok. List papiera bolo treba položiť na plsť, do posuvného riadka postupne vkladať príslušné hranoly a tlakom vypichať celý text. Písalo sa zľava doprava, riadky zdola nahor, a keďže reliéf vznikal na rubovej strane, priebežná kontrola neprichádzala do úvahy. Kleinovou prepichovanou latinkou sa knihy písali ručne, o tom, že by zostrojil sádzací stroj, história mlčí.
Syntéza Williama Moona
V 19. stor. nastal v oblasti tvorby písma pre nevidiacich doslova boom. Tvorcovia sa predháňajú, objavujú sa nové a nové návrhy alebo úpravy starších typov písem. Mnohé z nich mali prikrátku životnosť a primalý význam, aby som im obetovala čo i len riadok, iné, hoci sa neuchytili, boli základom, na ktorom sa dalo stavať ďalej. Na európskej pevnine je pre ne charakteristická istá živelnosť, Anglicko a Škótsko dokázali tvorivosť udržať pod kontrolou. V istom zmysle to vyplývalo z toho, že v týchto krajinách mali vzdelávacie inštitúcie pre nevidiacich pomerne dlhú tradíciu, nebolo ich málo a učitelia potrebovali pre svojich žiakov písmo. Edinburská Spoločnosť pre umenie prišla preto s nápadom usporiadať súťaž. Časť doručených návrhov predstavovala transformáciu alebo transkripciu latinky, časť autorov už dáva prednosť špeciálnym znakom, pretože sa ukázalo, že latinka, akokoľvek prispôsobená, je pre hmat nevhodná.
Výsledky súťaže a štúdium viacerých reliéfnych sústav priviedli anglického právnika W. Moona k syntéze všetkých známych písem. V jeho abecede preto popri sebe môžete nájsť znaky, vychádzajúce z latinky, prevzaté od úspešných autorov, ale aj tvary úplne vymyslené. Treba povedať, že ide o jediný z anglických systémov, ktorý sa v praxi ujal a v anglosaských krajinách sa používal ešte v 20. stor. V staršej odbornej literatúre sa dokonca často objavuje názor, že Moonovo písmo je vhodné pre tých, ktorí stratili zrak v dospelosti, alebo ťažko manuálne pracujú a nemajú dostatočne citlivý hmat.
Wilhelm Ludolf Lachmann a jeho koncepčné myslenie
Od prepichovanej latinky cez reliéfnu latinku a tzv. geometrické písmo až k bodom. Taká bola tvorivá cesta zakladateľa a riaditeľa ústavu pre nevidiacich v Nemecku W. L. Lachmanna, ktorý sa zároveň pokladá za zostavovateľa prvého nemeckého skratkopisu. Jeho bodový systém je plne ortografický – umožnil vybodkovať matematické i notové zápisy, diakritické a interpunkčné znamienka, dokonca bolo možné aplikovať ho na iné jazyky. Ak sa vo vás v tejto chvíli ozval nejaký škriatok, ponúkam argumenty: jednotlivé písmená sa skladali z deviatich bodov umiestnených do štvorca, s jedným bodom uprostred. Nielenže sa nezmestili pod bruško prsta, tento stredný bod sa navyše odlišoval svojou veľkosťou a čítanie ešte väčšmi sťažoval. Lachmanna viedla matematická prísnosť a nie ohľady na hmat. Ak by ale páni Barbier a hlavne Braille nevytvorili, čo vytvorili, malo práve Lachmannovo písmo veľkú šancu preraziť. Pravdaže, určitým vývojom by prejsť muselo, tak ale každý systém sa vyvíjal. Scenár dejín bol však iný a žiadne z jeho písem prah jeho ústavu neprekročilo.
Správy zo zákopov alebo Charles Barbier de la Serre
Barbierovo prvé tajné písmo, určené pre vojenské účely, pochádza z roku 1796. Na jeho zápis bol potrebný list papiera a nôž, ktorým sa doň vytvárali trojuholníkové dierky. Svetlo však nie. Návrhom na tzv. nočné písmo, ktorý podal v roku 1815, si dôstojník vo výslužbe zaistil v našich kruhoch nesmrteľnosť.
V pravom slova zmysle nejde o písmená, väčšinou sú to znaky pre fonetický prepis francúzštiny, čo bol zrejme hlavný dôvod, prečo sa v iných jazykových oblastiach nikdy nepoužívalo (ani ako experiment). Jeho systém je 12-bodový, tvoria ho dva vertikálne stĺpce po šiestich bodoch. Priveľa na jedno malé bruško prsta, priveľa na to, aby ich bolo možné hmatom vnímať simultánne, ale tak čítať sa dalo. Dokonca pomocou špeciálnej šablóny ním nevidiaci dokázali aj písať.
Barbier si nedostatky svojho písma uvedomoval, 6 bodov preto zredukoval na 5. Stále to ale nebolo ono. Chlapci z parížskeho ústavu pre nevidiacich, vedení predovšetkým túžbou čo najjednoduchšie zapísať hudobnú myšlienku, Barbierovo písmo neustále zdokonaľovali. Napokon trojica najpodnikavejších – Braille, Gailod a Fournier vyhlásili súťaž. Spolužiaci vyhodnotili, že s najlepším návrhom prišiel 16-ročný Louis (ostatné súťažné písma nie sú známe). Riaditeľ D. Guillié nevenoval iniciatíve žiadnu pozornosť, dokonca neexistujú dôveryhodné zdroje, že by o nej vôbec vedel. Ak áno, zrejme ju považoval za detskú hru. Ach, ako veľmi sa mýlil! Ale o tom niekedy nabudúce.
Dušana Blašková
