Zmienky o pokusoch pomôcť prírode ľudským umom nachádzame už v staroveku. Mudrci, šamani i ránhojiči toho o zdraví, zvlášť o stave, fungovaní a chorobách očí veľa nevedeli, ale spôsoby, ako zlepšiť zrak, hľadali naozaj usilovne, to im uprieť nemožno. Experimentovalo sa so sklom, ktoré ľudstvo poznalo už dávno pred vstupom do nášho letopočtu, s opracovávaním drahých kameňov, s ohýbaním zrkadiel. Kým sme sa však od okrúhlych sklenených nádob, vyplnených vodou, ktorými si starí Gréci a Rimania zväčšovali písaný text, dopracovali k šošovkám a napokon k okuliarom, minulo ešte pekných pár storočí.
Brille
Či už v ankete Otec okuliarov v Európe zahlasujete za učenca Salvina degli Armatiho alebo dominikánskeho mnícha Alessandra della Spinu, tak či tak sa ocitneme v Taliansku na konci 13. storočia. Práve tu sa totiž objavili prvé šošovky, tzv. kamienky na čítanie. Jasnejší pohľad na svet (prinajmenšom teda na texty kníh, prepisovaných za múrmi kláštorov) zabezpečilo „jednoduché“ opracovanie, resp. vyhladenie kremeňa a kryštálu. A keďže najvhodnejší kryštál niesol pomenovanie beryll, pre novú vizuálnu pomôcku sa z nemčiny postupne uchytilo a rozšírilo označenie Brille. Ale nepredbiehajme dobu!
Približne v tom čase do toho poriadne fúkli aj sklári z továrne na Murane, malom ostrove severne od Benátok, ktorá bola dlho považovaná za centrum sklárskej výroby a svoju odbornosť a hlavne výrobné tajomstvo si starostlivo chránila – zákazom opustiť ostrov, dokonca hrozbou smrti popravením. Prísne opatrenia boli na mieste – v tom čase totiž boli, dnes by sme povedali – výhradným distribútorom bieleho skla, ktoré bolo na výrobu optických pomôcok nevyhnutné.
V polovici 15. storočia zaplavili Európu inkunábuly, človek gramotný už nebol takou vzácnosťou, a keď na prelome 16. a 17. storočia nemecký astronóm, fyzik, optik a matematik Johannes Kepler nielenže vysvetlil funkciu oboch očí, ale predovšetkým navrhol šošovky už aj pre krátkozrakých, s nápadmi tvorcov a predajcov okuliarov sa akoby roztrhlo vrece. Časy, keď sa do rámov vkladali sklá len po jednom, boli dávno preč, šošovky sa už bežne spájali skobou, a keďže nad tým, ako ich uchytiť, sa ešte všetky hlavy lámali a ľudia si ich jednoducho museli pred očami pridŕžať, sústredili sa na dizajn. Obruby sa vyhotovovali z dreva, kože, rohoviny, kostice, korytnačiny a, pravdaže, z kovov: medi, bronzu, striebra i zlata. Boli symbolom učených a výsadou bohatých, dejiny módy síce už tiež začínali písať, ale zatiaľ len takým roztraseným, neistým ťahom.
Prv, než sa dáme do gala, musíme spoločne absolvovať ešte dve návštevy:
- prvú u amerického štátnika a vynálezcu Benjamina Franklina, ktorý v roku 1784 spojením dvoch optických šošoviek vytvoril sklá pre ľudí, ktorí mali diagnostikovanú ďalekozrakosť aj krátkozrakosť (dodnes sú bifokálne šošovky známe aj ako Franklinove sklá);
- druhú u anglického matematika a astronóma Sira Georga Biddella Airyho, ktorý sa v roku 1825 (niektoré zdroje uvádzajú o 2 roky neskôr) podpísal pod vynález cylindrických šošoviek, vhodných pre astigmatikov.
Módu s veľkým M privialo až 19. storočie. V 30. rokoch sa najmä pruskí oficieri, Rusi a Rakúšania, ktorí si potrpeli na eleganciu a vznešenosť, zaslúžili o rozšírenie monokla. Áno, to sú tie jednošošovkové okuliare, ktoré sa jemnou retiazkou prichytávali o odev a vkladali do vrecka. Pomerne rýchlo ich nasledoval lorňon (jedno sklíčko s rúčkou), lornet (dve sklíčka, spojené rukoväťou), cviker (sklíčka bez rukoväte, nasadzované na nos) a binokle, resp. pince-nez, ktoré preslávil napr. ruský spisovateľ Anton Pavlovič Čechov.
No a 20. storočie, to už bola móda s kapitálkami! Trendy udávali (a dodnes udávajú) celebrity. Zoberte si len tzv. mačacie okuliare, ktoré sa vďaka kráskam ako Audrey Hepburn, Marilyn Monroe či Elizabeth Taylor stali symbolom ženskosti, elegancie a originality. Vo viacerých vlnách leteli pilotky – lebo Paul McCartney, Ringo Starr a Freddie Mercury, nehovoriac o boome filmu Top gun, lenonky, teda neveľké okrúhle sklá v tenkom kovovom ráme, ktoré za názov vďačia Johnovi Lennonovi a za rozšírenie hnutiu hippies, či okuliare s masívnym, najčastejšie čiernym rámom, ktoré preslávil najmä režisér, scenárista, spisovateľ, herec a komik Woody Allen.
Jednoduché a pritom geniálne
Tristo rokov sa šošovky pridŕžali pred očami, kládli na nos alebo medzi obočie a lícnu kosť. O pohodlí, nedajbože stabilite však nemohlo byť ani reči. Vedci dlho hľadali spôsob upevnenia okuliarov, ktorý by bol univerzálny, to znamená taký, že by sa popasoval so všetkými škodoradosťami prírody na našich nosoch a ušiach. Spočiatku sa okuliare prichytávali štipcami na čiapku, neskôr Španieli priviazali na šošovky hodvábne stuhy a uviazali ich okolo uší, Číňania na koniec stužiek uviazali malé závažia, aby ostali na uchu a nemuseli sa okolo ucha uväzovať. No uznajte sami! Jednoduchý a pritom geniálny nápad dostal v 30. rokoch 18. storočia londýnsky optik Edward Scarlett, ktorý k šošovkám pripevnil dve tuhé tyče a postaral sa tým o vznik straníc. O viac než 20 rokov návrhár okuliarov James Ayscough pridal pánty a nastalo ďalšie „jednoducho“ – zložil ich.
Na letné dni
Snaha tlmiť slnečné lúče je stará ako ľudstvo samo, efektivita ochrany je však podstatne mladšia. Ponorila som sa aj do týchto dejín a zistila, že niekoľko riadkov v kapitolke o slnečných okuliaroch si za odrážkou „pravek“ uchmatli príslušníci kmeňa Inuitov (Eskimákov), ktorí sa pred snežnou slepotou chránili sploštenými kúskami dreva alebo kostí, rímsky cisár Nero – milovník gladiátorských zápasov, ktorý si pred očami držal vyleštený priehľadný smaragd, a Číňania, ktorí si do rámov vkladali plochý dymový kremeň. Traduje sa, že ich používali najmä sudcovia, aby počas pojednávaní nemohol nik z ich očí vyčítať žiadne emócie. Napriek experimentom s použitím modrých a zelených šošoviek, ktorým sa v polovici 17. stor. venoval anglický optik James Ayscough, skutočnú ochranu pred slnečnými lúčmi prinieslo až storočie dvadsiate – objav filtra, ktorý absorboval ultrafialové a infračervené žiarenie.
A teraz sa, prosím, opäť pripútajte, o chvíľu pristávame v dnešných časoch. Ďakujem vám za príjemnú spoločnosť a niekedy opäť dovidenia!
Dušana Blašková
