Pozvánku sme vám poslali dostavníkom, ak pohoniči kdesi neprepriahajú, zrejme k vám už dorazili. Radi by sme vás totiž uniesli do časov dávno minulých. Nech sa páči, páni do elegantných Mylordov napravo, dámy do Viktórií naľavo. Ak si jazdu chcete užiť spoločne, usaďte sa, prosím, v luxusných Landaueroch a Landauletoch alebo v diskrétnych mestských Coupé. Pre čitateľov z Liptova a Oravy sú zabezpečené pohodlné kryté sane. Kto by dofučal vláčikom a potreboval dovoz zo stanice, na rohu ulice nájdete malé a ľahké Fiakre. Samozrejme, účet hradí redakcia. Čakáme vás v obci Oravský Podzámok v Múzeu šľachtických kočiarov a saní.
Na počiatku bolo koleso. Vynález, ktorý dodnes hýbe svetom, sa pravdepodobne zrodil pred viac ako 6500 rokmi v Mezopotámii, a hoci dejiny Ázie, Egypta ani rímskej ríše nie sú na zmienky o koňoch, voloch či osloch zapriahnutých do kár a vozov skúpe, konštrukčným riešením, rýchlosťou, pohodlnosťou ani vzhľadom veru tie, ktoré poznáme z filmov, nepripomínali.
Začiatkom 13. storočia dostal život na kráľovskom dvore nové obrátky práve vďaka kočom (hľadať za tým ale treba ženu, muži usúdili, že takáto jazda je pre ich majestát nedôstojná) a rytieri a veľmoži ich počet rýchlo znásobili. V baroku a rokoku nabrali na kráse – vo veľkom sa zlátilo, striebrilo, maľovalo a vyrezávalo (je verejným tajomstvom, že svadobný koč manželky cisára Leopolda I. zhltol 38 tisíc zlatiek), skutočná revolúcia vo vývoji kočov však nastala po roku 1804, kedy sa priamo na karosériu začali upevňovať elipsovité listové perá. Spôsobilo to výrazné zlepšenie stability a zvýšenie rýchlosti, no a potom sa na to nabaľovalo ostatné – skvalitňovanie stavu ciest, rozvoj cestovania a napokon nebývalý dopyt po vozoch, kočoch a saniach. Začali vznikať väčšie i menšie typy, otvorené i kryté, určené na najrôznejšie príležitosti, aké si len viete predstaviť. Písalo sa 19. storočie a nastala zlatá éra dopravy na kopytách a kolesách. A prv, než si natiahnem rukavice a vyrazím, vám pošepkám ešte dve veci: prvú o kolesách – aby totiž pohonič mohol voz či koč vytočiť, boli predné menšie než zadné (na rozdiel od amerických modelov, kde boli rovnako veľké); druhú o rýchlosti – kôň síce vyvinie rýchlosť okolo 40 km/hod., ale prinajmenšom poldruhametrová kabína a 600 až 1000 kíl navyše toto číslo zníži. Bežne sa koče pohybovali asi 10-kilometrovou rýchlosťou, hoci na krátke vzdialenosti sa mohla vyšplhať aj na dvadsiatku, v extrémnych prípadoch aj na tridsiatku. Hotovo. Nasadať!
Vtáka poznáš po perí, človeka po koči
Boli to síce nepísané, ale predsa len pravidlá. V celom Uhorsku, ba čo, v celej Európe by ste prišli do rečí, keby ste si ako predstaviteľ vysokej šľachty alebo duchovenstva vybrali iný ako ten najväčší koč, keby ste, súc barónom či grófom, zapriahli viac ako povolené štyri kone, ak by ste sa narodili ako nižší šľachtic, zrejme by vám mlčky prisúdili bričku o dvoch konských silách. Ale vystúpme po tomto spoločenskom rebríčku postupne.
„Sedliaci si kupovali rebriniaky,“ pustil sa hneď na prahu Múzea šľachtických kočiarov a saní do rozprávania Daniel Veščičík. „Jednoduché úžitkové vozy ťahali kone alebo voly, slúžili na zvoz sena, slamy či zožatého obilia, tzv. hnojové vozy vyvážali na pole hnoj. Pohonič zvyčajne kráčal vedľa voza a odtiaľ ho kočíroval. Na svadbu sa rebriniaky vyčistili, vyzdobili farebnými stuhami, zeleným rozmarínom a kvetmi (živými, v niektorých oblastiach Slovenska vyrábali slobodné nevestine kamarátky aj papierové) a popri svadobčanoch a krojovaných furmanoch viezli aj muzikantov a spevákov. V zime sa rebriny, kolesá, predná i zadná náprava od seba jednoducho oddelili a povesili na stenu, aby voz nezaberal miesto. Väčší gazdovia si potrpeli na železom spevnené drevo, remeselníci na jednoduché bričky, v ktorých mohli sedadlá sklopiť, naložiť tovarom a pobrať sa na trh predávať.“
Výroba luxusnejších kočov trvala aj vyše roka a vyžiadala si majstrov viacerých remesiel. Stolárov, sedlárov, zámočníkov, lakiernikov, kolárov, kováčov, kožiarov, gumárov, čalúnikov, lampárov, sklárov, zlatníkov a pozlacovačov, remenárov, uzdárov, či košikárov. Najčastejšie sa siahalo po dreve jaseňa, ktoré sa popri peknej kresbe vyznačovalo tvrdosťou, pružnosťou a odolnosťou, vyššie vrstvy si žiadali orech alebo mahagón, ktoré sa dovážali z Ameriky. Oceľové perá a osi prichádzali z Offenbachu a hlavne zo Steyru, prírodná koža na výrobu sedadiel, hovädzia na sklápacie strechy boli z domácich zdrojov (hoci apretúra sa robila v krajinách nemeckých), jemná kozia koža pochádzala z Francúzka, lakovaná z Anglicka. Čalúnenie ste si mohli vybrať súkenné, vlnené, menčestrové, damaškové, zamatové alebo hodvábne. Samozrejme, za všetko navyše sa platilo. Za otváracie dvierka, kľučku zo slonoviny aj za spúšťacie okienka. A blyšťať sa to veru blyšťalo poriadne! Na polokrytý koč ste si museli nahonobiť takých 550 až 600 zlatiek, na dvojsedadlové Coupé 800 a na štvormiestny Landauer s dvoma koženými sklápacími strechami oproti sebe 800 až 900. A aby vám v pľúcach dychu naozaj neostalo, poviem vám, že páni mali tých kočov hneď niekoľko, v Červenom Kláštore aj zo 30.
Od myšlienky k činu
„Treba si uvedomiť, že tie najluxusnejšie koče neboli vyrábané sériovo – každý kus bol originál,“ objasňuje Daniel Veščičík. „S patentmi na nejaký konštrukčný prvok či dizajn si vtedy nik hlavu nelámal. Stačilo sa vybrať na niektorú z výstav, alebo si prelistovať rakúsky, nemecký alebo francúzsky časopis, obkresliť si zaujímavý model a zaradiť ho do svojho katalógu. V celom Rakúsko-Uhorsku by ste školu pre výrobcov vozov a kočov hľadali márne, vzdelanie a skúsenosti sa získavali v cudzine a po návrate sa zakladali špecializované továrne.“
V roku 1902 ich len v Rakúsko-Uhorsku fungovalo približne 386, okrem iných pôsobil už aj podnik Ignáca Šustalu v Kopřivnici, ktorý sa neskôr premenoval na Tatru. Ten vyrobil približne 1000 kusov ročne a svoje diela dodával aj na cisársky dvor do Viedne, na kráľovské do Rumunska a Bulharska, ale aj do afrického Johannesburgu či austrálskeho Melbourne.
Ale ani územie dnešného Slovenska sa nemuselo hanbiť. K najznámejším majstrom patrili Gustáv Šimko v Turčianskom sv. Martine a Anton Marschall v Bratislave, ktorý zamestnával 48 ľudí a vyrábal okolo 170 druhov kočov, napr. drožky, tzv. esterháziovské koče s blatníkmi, brzdami na zadných kolesách a s prednými svetlami, štvorsedadlové prútené koče s baldachýnom, omnibusy, ale aj pohrebné koče.
Nech sa páči nastúpiť!
Múzeum šľachtických kočiarov a saní v Oravskom Podzámku je jedinečnou a najrozsiahlejšou zbierkou svojho druhu na Slovensku. Funguje od 1. mája 2008 a nachádza sa v ňom celkovo 21 exkluzívnych exponátov v pôvodnom, ale hlavne renovovanom stave. Všetky pochádzajú z konca 19. a začiatku 20. storočia, kedy éra kočiarov vrcholila. Presné datovanie sa ale určuje veľmi ťažko.
„S istotou vieme, že v zbierke máme sane z roku 1867,“ uspokojuje moju zvedavosť, týkajúcu sa najstaršieho kusu, Daniel Veščičík. „Zistili sme to vlastne náhodou, pri ich rekonštrukcii. Oddeľovali sme jednotlivé vrstvy čalúnenia – pevnú látku, konskú srsť, ktorá sa používala ako výplň – a na novinách, ktoré spevňovali vrecovinu z vnútornej strany, bol uvedený rok ich vydania. Niekedy zvykli výrobcovia označiť koč štítkom, na drevo pod čalúnením vypáliť svoje iniciály, príp. rok výroby, ale, žiaľ, pravidlo to nebolo. K väčšine sa žiadne doklady nezachovali. V podstate ani to, kto ten ktorý voz či koč používal, sa dnes nedá zistiť. Samozrejme, odhliadnuc od prípadov, keď sa zachovali v kaštieli alebo na hrade, vtedy vieme, ktorej rodine patrili, ale inak nie.“
Medzi najvzácnejšie exponáty múzea rozhodne patrí Rockaway, štvorkolesový kočiar s typicky pretiahnutou strechou až ponad kozlík, pomenovaný podľa mestečka v USA. Vyrábali sa len na objednávku a boli veľmi drahé. Tento vyšiel z českej fabriky a je jediný svojho druhu na Slovensku. Niečo podobné môžete obdivovať najbližšie až v holandskom národnom múzeu. Ďalšou vzácnosťou, ktorú uchovávajú, je koč na poslednú cestu. Pohrebné kočiare boli oproti iným ťažšie (1300 až 1400 kg) a dlhšie (samotný koč 5 metrov, keď k tomu pripočítame dvoj- alebo štvorzáprah, dosiahneme úctyhodných 11 metrov). Aby nebolo treba objednávať kočiar zvlášť pre katolíkov latinského a byzantského obradu a pre evanjelikov, v hornej časti sa podľa vierovyznania zosnulého priskrutkoval jednoduchý alebo dvojramenný kríž, príp. kalich. Nekonečná niť na výšivkách (vzor bez začiatku a konca) symbolizuje večný kolobeh, po bokoch vidieť okrem symbolu zvončekov aj okrídlené postavy, ktoré držia v ruke vavrínový veniec, anjelsky motív však badať aj na dvoch centrálnych sklách. Koč má vzadu dvierka, ktorými sa dovnútra vkladala rakva. Pohrebné koče sa na Slovensku používali ešte v 80. rokoch, ale naďabiť na ne môžete aj dnes, niektoré spoločnosti ich ešte v ponuke majú.
Čo koč, to príbeh
Každý koč mal svoje vlastné pomenovanie – odkazoval na miesto svojho vzniku, konštruktéra alebo významnú osobnosť, ktorá v ňom jazdievala. V múzeu tak môžete obdivovať napr. Berlinu, luxusný cestovný kočiar so zatvorenou karosériou, ktorý pochádza z Nemecka, či Victoriu, ktorá vznikla koncom 19. storočia na počesť anglickej kráľovnej. Tieto štvorkolesové tátoše so sklápacou strechou, ktoré sa dodávali do celej Európy, mali vpredu odnímateľný kozlík, takže dámy, pre ktoré bol určený, mohli jazdiť alebo s kočišom, alebo samy. S Danielom Veščičíkom sme pri tejto téme chvíľu pobudli.
„Príbehov, ktoré tieto kočiare už doslova previezli stáročiami, je neúrekom. Jeden z nich napr. hovorí, že konštruktérovi jedného z malých a ľahkých kočov visel na stene obrázok sv. Fiacra, patróna záhradníkov, a tak svoje dielo nazval fiakrom. Druhý zas spomína parížsky hotel sv. Fiacria, neďaleko ktorého bolo stojisko kočov na prenájom. Svätý Fiacrius sa tak stal aj patrónom parížskych taxikárov. Neskôr mal každý hotel vlastný koč, tzv. omnibus, ale to je už trochu iná kapitola. Taká úsmevnejšia historka (ťažko dnes spoľahlivo určiť, čo je na nej pravdy) sa spája s mestským Landauerom, ktorý si u nás tiež môžete prezrieť. Názov sa pravdepodobne odvodzuje od mesta Landau v Bavorsku, z ktorého v 17. storočí cestoval akýsi pán. Jeho meno síce historici nezachytili, čo sa však traduje dodnes, je jeho rozhodnutie – aby sa mu totiž kolesá počas jazdy nevznietili, rozkázal poddaným rozostaviť sa pozdĺž cesty a zalievať mu ich vodou.“
Súčasťou expozície sú aj figuríny v dobových kostýmoch a, pravdaže, sane. Ich karoséria nemá podvozok, ale ohnuté sanice, niektoré bývajú vpredu zdobené drobnou hlavou orla alebo leva. V 19. storočí boli bežné aj drevené sánky na detské zimné radovánky, sane na psí záprah, ale aj sane ťahané koňmi, ktoré takisto mohli byť otvorené alebo kryté.
Začiatok konca
Rozvojom železníc a čoraz častejším schovávaním konských síl pod plech sa začiatkom 20. storočia vozy a koče zo zaprášených vidieckych i dláždených mestských ciest postupne povytrácali a remeselníci sa uchytili v novovznikajúcom automobilovom priemysle. Prvé autá boli svojím tvarom kočom veľmi podobné, záznamy z bratislavskej továrne Antona Marschalla prezrádzajú, že v rokoch 1895 – 1897 bol do koča osadený motor s benzínovým pohonom a vznikol tak prvý automobil na Slovensku. Do konca II. svetovej vojny sa elegantné povozy ťahané koňmi vyrábali už len sporadicky. Do zabudnutia však, vďakabohu, úplne neodhrkotali.
Múzeum šľachtických kočiarov a saní
Adresa: Oravský podzámok č.18 (priamo pod Oravským hradom)
Otváracia doba: v máji len cez víkend od 9:30. do 18:00, v júni, júli a v auguste denne od 9:30. do 18:00, po dohode je možné prezrieť si expozíciu aj mimo otváracích hodín, ale len pre skupinu 20 a viac osôb
Vstupné: dospelí 2,50 €, deti vo veku od 6 do 18 rokov 1,50 €, študenti nad 18 rokov, dôchodcovia nad 62 rokov, držitelia preukazu ZŤP a ZŤP-S 2 €, fotografovanie 1 € a videozáznam 2 €
Kontakt: muzeum.kociarov@zoznam.sk, 0903 471 735
Heslo: dotýkať sa je dovolené
Dušana Blašková
