Odišli dve významné osobnosti

Koncom apríla nás opustili veľkí muži slepeckého hnutia. Obaja dlhé roky pôsobili v neveľkom mestečku na Spiši, ktoré má pre slovenských nevidiacich a slabozrakých špeciálne postavenie. V sobotu 23. apríla zomrel bývalý riaditeľ SKN Mateja Hrebendu v Levoči Jaroslav Michal Kacera, o 4 dni neskôr ho nasledoval dlhoročný pedagóg Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých (RSZP) Jozef Franer. Ako si na nich spomínajú ich spolupracovníci?

 

Húževnatosť vedie k cieľu

Jaroslav Michal Kacera sa narodil 4. januára 1942. Áno, doslova symbolický dátum – figuroval totiž aj v rodnom liste tvorcu bodového písma Louisa Brailla) a rovnako ako malý Louis aj jeho život poznačila v troch rokoch nešťastná náhoda – na rodnom Liptove ho vojnová munícia pripravila o zrak a pravú ruku. Stalo sa to 13. novembra, teda na Deň nevidiacich. Trocha veľa náhod ako v tej piesni o prezidentoch Lincolnovi a Kennedym.

Napriek viacnásobnému postihnutiu sa vyučil za košikára a niekoľko rokov toto remeslo vykonával. Popri tom sa venoval sociálno-právnej problematike, spočiatku spolupracovníkom pomáhal a radil ako laik, neskôr ako referent vo výrobnom družstve Obzor. Po nástupe do SKN Mateja Hrebendu pôsobil na pozíciách knihovník a šéfredaktor časopisov pre NS, v roku 1994 bol menovaný riaditeľom. V tejto funkcii pôsobil 12 rokov a zaslúžil sa o technický rozvoj knižnice a získanie jej právnej subjektivity.

„Bol veľmi cieľavedomý,“ hovorí vtedajšia i súčasná vedúca sekretariátu Mária Bendíková. „Keď si niečo zaumienil, neprestal, kým nedosiahol výsledok.“ A veľmi uznávaný, ako doplnil súčasný riaditeľ František Hasaj: „Veľmi ho rešpektoval aj bývalý minister kultúry Milan Kňažko. Aj keď už bol J. M. Kacera na dôchodku, pri každej návšteve knižnice sa o neho živo zaujímal.“ Pripomeňme, že ich spolupráca vyústila vo významné investície z grantu japonskej vlády do nových technológií vo zvukových štúdiách.

Bývalý redaktor časopisov pre NS Ľudovít Varhánik má na J.M. Kaceru spomienku, ktorá ho aj dnes hreje pri srdci: „Roky som pracoval ako korektor. Po odchode redaktora Štefana Kopčíka som v redakcii dočasne zaskakoval. Práca redaktora ma veľmi napĺňala a keď sa blížil koniec môjho záskoku, rozhodol som sa, že požiadam riaditeľa o stále miesto v redakcii. Jedno ráno, keď som v kancelárii zbieral odvahu, že za ním zájdem v tejto veci, sa ozvalo zaklopanie, vstúpil J. Kacera a toto miesto mi sám ponúkol. Samozrejme ponuku som vďačne prijal a ďalších deväť rokov som si mohol napĺňať svoj životný sen.“

 

 Jaroslav Michal Kacera za stolom vo svojej kancelárii
Jaroslav Michal Kacera. Zdroj: archív JMK

 

„Neambicióznosť nevidiacich nedokázal odpustiť“ spomína pre zmenu korektorka a bývalá redaktorka Želmíra Zemčáková. „Nespomínam si, že by som sa s Jaroslavom Kacerom stretla ešte predtým, ako sme museli prebrať moje zamestnanie v redakcii. Ani z tohto rozhovoru som si neskôr, isto pre stres, nepamätala ani slovo, no on mi z neho celé roky citoval výňatky. Mal prekvapivú pamäť a tiež obľúbené témy, ku ktorým sa často vracal. Napríklad horlil za čistotu slovenčiny a nesmierne ho rozčuľovalo, ako prehnane a zbytočne do nej preniká angličtina. Importované citoslovce „wow“ ho zakaždým spoľahlivo rozzúrilo a poslucháčovi vynieslo prednášku na danú tému. Prelomovou v našej komunikácii však bola iná téma – nevidiaci na čo najvyšších pozíciách. Žiaľ, veľmi skoro po mojom nástupe sa situácia vyvinula tak, že bolo treba obsadiť miesto šéfredaktora. Vtedy ma pán riaditeľ začal valcovať svojou utkvelou predstavou, že sa oň musím uchádzať. Absolvovali sme množstvo zápalistých debát hraničiacich s hádkami, ešte aj dlho po tom, čo redakciu viedla nová šéfka, o tom, že vo vedení má byť čo najviac nevidiacich, že mládež sa už vôbec nechce angažovať za spoločnú vec, že nechce prebrať zodpovednosť, že si chceme žiť len sami pre seba a nič nerobiť pre ostatných. Nechcite vedieť, ako to dopadlo pri mojich otázkach motivovaných mladíckym idealizmom niekdajších ľudí pod 30, či by chcel mať vo vedení nevidiacich za každú cenu, aj keby boli menej schopní ako vidiaci. Bol to jednoducho človek, ktorý stelesňoval dnes už trochu vyprázdnený pojem „hnutie nevidiacich“. Rád (by) videl zrakovo postihnutých drať sa dopredu, zastávať významné posty, vykonávať dôležitú prácu. Dnes tomu rozumiem o čosi lepšie, hoci v tých debatách to znelo často príkro a vyhrotene. Rovnako ako veta, ktorou naše rozhovory zvykol začínať: „Všetko na svete by som ti odpustil, ale jedno ti nikdy neodpustím, že si sa vtedy nechcela stať šéfredaktorkou.“ Ak som to nechcela ďalej rozmazávať, ale rýchlo zmeniť tému rozhovoru, stačilo mi povedať niečo ako: „Wow, to myslíš vážne?““

Nakoniec pridám jednu krátku spomienku aj ja. Ide o dejovo bezvýznamnú vec, ktorá však J. M. Kaceru ako rešpektovanú osobnosť dokresľuje. Raz po zasadnutí ÚR ÚNSS v Bratislave za mnou prišiel vodič z SKN so slovami: „Máme v aute jedno voľné miesto a pán riaditeľ vám ponúka, že Vás môžeme vziať do Nitry.“ Namietal som, že sú tu ľudia zo vzdialenejších miest, ktoré sú po ceste, majú väčšie problémy s mobilitou. „O tom sa nebudeme baviť. Pán riaditeľ takto rozhodol,“ povedal nekompromisne. „Rozmyslite si, či s nami idete alebo nie.“ Poslušne som teda nastúpil.

 

Z čalúnnika pedagóg

Jozef Franer sa narodil 14. 12. 1940 vo Veľkých Levároch. Zrak postupne stratil už v detstve. V Levoči sa vyučil za čalúnnika a túto profesiu 17 rokov vykonával v tamojšom výrobnom družstve. Popri tom diaľkovo absolvoval gymnázium a na dnešnej Trnavskej univerzite tyflopédiu, z ktorej v roku 1985 obhájil doktorát.

„V roku 1979 veľmi ťažko ochorel,“ spomína Ľudovít Varhánik. „Zdôveril sa mi so svojimi obavami, či zo zdravotných dôvodov štúdium dokončí. Určite som nebol sám, kto ho vtedy povzbudzoval.“

Do svojich spomienok nás pustila aj terajšia riaditeľka RSZP Zuzana Labajová. „Stredisko bolo síce otvorené až v roku 1977, ale už rok pred otvorením pracoval prípravný výbor a Jozef Franer bol pri tom. Pre stredisko pripravoval učebné osnovy a metodiky výučby viacerých odborov. Bol to on, kto začal v stredisku s výučbou výpočtovej techniky a priviedol k nej aj mňa, ktorá som mala do tých čias k počítačom rezervovaný postoj,“ dodáva s úsmevom. „Napriek svojej subtílnej postave bol športovo zdatný. Raz som ho sprevádzala na turistike. Po niekoľkých kilometroch som už nevládala. Pri zostupe pomerne náročným terénom som ho ja viedla a on ma držal. A s akým elánom sa raz postavil na lyže, na ktorých pred tým v živote nestál? A to už sa mu blížila sedemdesiatka!“ pridáva s obdivom.

S RSZP spojil svoj život až do roku 2010. V tých časoch som bol svedkom Jožkovho spontánneho rozhovoru so svojím starším kolegom Jánom Ličkom: „Vieš, Jano, stredisko má jedno veľké šťastie: je tam stále veľa ľudí, pre ktorých je tá práca pasiou, robia ju prosto srdcom.“

 

Jozef Franer s kyticou v náručí
Jozef Franer. Zdroj: archív JF

 

Spomienky, ako učil iných i seba, so smiechom opisuje opäť Želmíra Zemčáková: „Technika mi nikdy nebola blízka, ale zato túžbu slobodne sa dostávať ku knihám a k písanému textu vôbec som od detstva pociťovala veľmi naliehavo. A tak keď som sa niekedy koncom strednej školy dozvedela o čítacom prístroji Optacon, vedela som, že je čas prekonať niektoré svoje limity. V únii mi prístroj ochotne požičali a pracovať s ním by ma vraj mohol naučiť pán Franer z RSZP. Pred prvým stretnutím sa vo mne miešala zvedavosť na pána učiteľa s obavami z neho. Meno Franer som totiž poznala zo základnej školy. Dúfam, že jeho tatko bude menej cholerický, hovorím si pri spomienke na krik, ktorý sa často ozýval z vedľajšej triedy. Skvelé, keď sa želania plnia, ale až tak? Tento pán učiteľ Franer pôsobil ako jeden z najpokojnejších, najvyrovnanejších ľudí, akých som v živote stretla. Naše podvečerné hodiny s knihami, novinami, slovníkmi a bzučiacou mašinkou sa stali vítaným a obľúbeným spestrením mojich dní. Jozef – pretože s „našincami“ si vždy rýchlo potykal – mal vždy dobrú náladu a príjemne ma prekvapilo, ako rád a veľa sa tento múdry a rozvážny pán smial. Roky plynuli, občas sme sa navzájom zľahka registrovali, občas na seba pri niečom natrafili, no i tak ma viac ako prekvapilo, keď mi len zrazu zavolal, či by som mu nepomohla s angličtinou, že by sa do nej rád pustil. Čože? Mám ho niečo učiť? Bez materiálov, bez skúseností, s trochou školských vedomostí? A vôbec, načo mu to bude? Za tú poslednú otázku som sa okamžite vyhrešila, veď je to paráda, že stále vymýšľa, čo by sa naučil, čo by ešte skúsil. A tak sme si opäť spolu sadli nad knihy a prelúskavali sa slovíčkami. Popri zdolávaní cudzieho jazyka sme sa stále viac rozprávali aj po slovensky, o svojej práci a osobných životoch, o minulosti spojenej s budovaním všetkého slepeckého, vlastne o čomkoľvek. Bol to výborný rozprávač, pozorný poslucháč, vzbudzoval dôveru a nikdy ju nesklamal. A jeho smiech akosi dával pocit, že kým sa ľudia takto srdečne smejú, svet je v poriadku.“

Nemôžeme zabudnúť ani na ustanovujúci zjazd ÚNSS v roku 1990, na ktorom bol Jozef Franer zvolený za podpredsedu. Túto funkciu zastával 10 rokov. Začiatkom milénia pri príležitosti životných jubileí udelila ÚNSS obidvom mužom čestné členstvo.

Česť Vašej pamiatke, páni!

 

Josef Zbranek

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *