Jeho najväčším hobby je práca pre druhých

„Nepotrebujem funkcie, chcem len robiť pre ľudí. Tak ma nechajte pre nich pracovať,“ povedal raz Milan Antal a mne jeho slová utkveli v pamäti na dlhé roky, ba desaťročia. Možno aj preto, že sa im nikdy nespreneveril.

Toho pamätného 7. apríla 1990 sa ako delegát zúčastnil ustanovujúceho zjazdu ÚNSS, v tajných voľbách bol zvolený za člena prvej Ústrednej rady ÚNSS a ako jeden z dvoch sa nepretržitým členstvom v najvyššom riadiacom orgáne našej organizácie hrdí doteraz. Milan je v dejinách ÚNSS zapísaný latinkou i bodkami, vážne i s humorom, v notových osnovách i v riadkoch z pamätníkov stretnutí mládeže, jazykom divadelníkov, programátorov i masérov. ÚNSS roky buduje aj, ako sa hovorí, odspodu. Pôsobiskom mu v tom je Žilinský kraj, kde zakladal a funkcionárčil vo viacerých ZO, dnes je predsedom tej so sídlom v Kysuckom Novom Meste.

Na prvé stretnutia so svojimi priateľmi a známymi si často nepamätám. V prípade Milana Antala je to však iné, a to už od toho prvého stretnutia uplynulo takmer 50 rokov. A veru ani tá situácia nebola nijako výnimočná – vyučovacia hodina, jedna z mnohých, hoci teda hodina hry na saxofón. Na našu školu dochádzal z konzervatória pre mládež s chybami zraku (dnes Konzervatoř a střední škola Jana Deyla na Malej Strane) pán Jaroslav Papoušek, ktorého ako obľúbeného profesora prišiel pozdraviť bývalý študent Milan Antal. Pevný silný hlas, výrazná reč – no, nezapamätajte si ho! Dokonca si vybavujem aj jednu z tém ich rozhovoru, ktorá voňala, chutila a bola plná krémovej peny. Milan sa totiž tešil, čo všetko sa bude variť. Kde? Predsa v novom trnavskom pivovare. Oj, tie naše mladistvé túžby!

 

Milan Antal na vystúpení počas československého zrazu mládeže so zdravotným postihnutím v Trnave v 80. rokoch.
Milan Antal na vystúpení počas československého zrazu mládeže so zdravotným postihnutím v Trnave v 80. rokoch. Zdroj: MA

 

Široké horizonty

V ďalších rokoch som Milana pravidelne stretával na zrazoch mládeže so zdravotným postihnutím, na ktorých sa výrazne prejavoval, a to nielen vďaka gitare, bez ktorej sme si ho vtedy ani nevedeli predstaviť. Prvé roky prichádzal z rodnej Trnavy, kde sa významne podieľal na organizácii hudobného života. Pod hlavičkou mládežníckej organizácie Zväzu invalidov organizoval koncerty napr. Mira Žbirku, Petra Nováka či Karla Černocha, ale aj predstavenia Radošinského naivného divadla. Jedno z týchto mládežníckych stretnutí mu do života prinieslo aj manželku Mariku, s ktorou žije vo vzácnej harmónii takmer 42 rokov. Nasledoval ju do Žiliny, odkiaľ v práci pokračovali spoločne. A ako sám s veselým patriotizmom hovorieva: „Z Trnavy som síce odišiel, ale kde bývam? Na Trnavskej ulici.“

 

Fotografia Milana Antala s protihráčom za šachovnicou.
Celoslovenský šachový turnaj mládeže so zdravotným postihnutím, Žilina, 1982. Zdroj: MA

 

Výpočet Milanových aktivít tým však ani zďaleka nekončí. Na prahu stredného veku vymenil gitaru za počítač a aj v tejto oblasti dosiahol naozaj vysokú úroveň – stal sa napr. prvým nevidiacim, ktorý v roku 2008 získal medzinárodne rešpektovaný certifikát ECDL, nazývaný aj európsky vodičský preukaz na počítač. Manažérske schopnosti ho v ÚNSS predurčili k dlhoročnému vedeniu Eureka klubu a Klubu nevidiacich a slabozrakých masérov, kde zúročil svoje bohaté pracovné skúsenosti – celý život pôsobil ako masér a aj napriek závažným zdravotným problémom presluhoval v tejto profesii ešte 7 rokov po šesťdesiatke. Významnú úlohu v jeho živote zohralo aj Braillovo písmo a jeho propagácia. Nezištne ho iných nevidiacich učil, spolupracoval s múzeami, ale aj mnohými inými inštitúciami na prepise informácií do bodového písma. Meno Milan Antal však nepochybne väčšina z vás vníma aj z periodík SKN Mateja Hrebendu v Levoči, kde dlhé roky viedol prílohy časopisu Nový život, Mladosť a Dotyky.

Milan Antal však toho stihol omnoho viac. Dlhé roky je neúnavným propagátorom všetkého, čo môže život so zrakovým postihnutím obohatiť (možno už aj vám odporúčal Sudoku pre nevidiacich – výborný tréning pamäti, ktorý jemu osobne navyše pomáha prekonávať dôsledky choroby), a zberateľom hlavolamov, pivných pohárov a vtipov o nevidiacich a zraku, ktoré sa mu vďaka Výcvikovej škole pre vodiace a asistenčné psy podarilo v roku 2021 vydať. Útla knižočka dostala meno Tyfór, vtipov pojala vyše 250 a svojrázny humor v nej svojimi ilustráciami obohatil Števo Dredan. Keď zatúžite po ozdravnom smiechu, odporúčame kliknúť na www.vodiacipes.sk (https://vodiacipes.podbean.com/e/tyfor/), kde vám všetky kapitolky prečítajú Michael Szatmary, Stano Staško a Ondrej Rosík, ktorý je zároveň autorom a interpretom hudby.

Milan rád hľadá nové cesty a púšťa sa do činností, ktoré sú pre bežného nevidiaceho neschodné. Vďaka pomoci manželky Mariky upravuje fotografie, zvuk a rôzne texty, raz mi dokonca rozprával, ako si nechal urobiť pedál na ovládanie elektrickej vŕtačky, ku ktorej pripojil okružnú pílu, aby mal pri práci voľné obidve ruky – svoje limity predsa treba neustále posúvať.

 

Fotografia Milana Antala, ako rieši sudoku pre nevidiacich.
„Sudoku pre nevidiacich mi trénuje pamäť a pomáha prekonávať moju chorobu.“ Zdroj: MA

 

V sobotu 8. januára 2022 oslávil Milan Antal svoju sedemdesiatku. V mene ÚNSS, ktorej venoval kus svojho života, mu želáme, aby sa ešte dlhé roky mohol venovať maximu svojich aktivít a koníčkov, čoho je dobré zdravie neodmysliteľnou podmienkou. Milan, za všetko, čo si spravil pre druhých ľudí, Ti patrí jedno veľké ĎAKUJEME.

 

Josef Zbranek

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *