V termíne od 1. do 30. apríla posudzovali psychológovia, špeciálni pedagógovia a pedagógovia všetkých ZŠ školskú zrelosť detí, t. j. mentálnu, telesnú a emocionálnu úroveň budúcich prvákov.
Pomocou rôznych testov, cvičení, hier i rozhovorov zisťovali, či majú primeranú slovnú zásobu a vedomosti, či sa vedia správať v kolektíve rovesníkov a zároveň rešpektovať dospelých, či sa vedia pozdraviť, predstaviť, poďakovať a o niečo poprosiť. Takisto si všímali, nakoľko majú rozvinutú jemnú a hrubú motoriku, a či majú základné sociálne návyky – či sa dokážu sami obliecť, obuť, zaviazať si šnúrky, zapnúť gombíky, umyť sa, vysmrkať a pod. S Marekom Hlinom zo Špeciálno-pedagogickej poradne pri SŠI pre žiakov so zrakovým postihnutím v Bratislave som sa zhovárala o tom, ako vyzeral apríl v ich škole a ako vníma úroveň sebaobsluhy, priestorovej orientácie, samostatného pohybu a všeobecný prehľad nevidiacich a slabozrakých detí vo veku 6 – 7 rokov on.
Na nedostatok informácií o vzdelávaní detí so zrakovým postihnutím sa dnes rodičia sťažovať naozaj nemôžu. K dispozícii je literatúra, bohaté internetové zdroje, pomerne hustá sieť centier pedagogicko-psychologického poradenstva, hoci vyslovene deťom so zrakovým postihnutím (ZP) sa venujú len dve – bratislavské a levočské. Rozumiem, že záplava informácií môže byť aj na škodu, človek sa v nej ľahko stratí, často nevie, čomu veriť, alebo sa veriť zdráha – „nie je predsa možné, aby nevidiaci dosiahol až takú úroveň samostatnosti, to určite v tom článku nafúkli“. Podaktorí informácie ani nehľadajú a nechajú to na ŠZŠ, iní sú presvedčení, že ich potomok „to nemusí“, chovajú ho v bavlnke a akosi očakávajú, že servis mu bude niekto zabezpečovať po celý život.
Vnímaš to aj Ty takto? Ako sa tieto prístupy rodičov odzrkadľujú na úrovni sebaobsluhy detí so ZP vo veku 6 – 7 rokov?
„Ako vravíš, prístupy a výchovné metódy rodičov sú rôzne, pod správanie a samostatnosť dieťaťa sa ale podpisujú všetky. Mne skúsenosti ukázali, že slabozraké deti majú zväčša základné úkony ako obliekanie, obúvanie či hygienu zvládnuté, jednoduchým pokynom ako „otvor/zatvor si tašku“, „zaves si vetrovku“, rozumejú. Nevidiace skôr nie. Prameniť to môže z toho, že rodičia alebo nenavštívili žiadnu poradňu, alebo v nej naďabili na ľudí, ktorí odborné znalosti z pedagogiky ľudí so ZP nemali a rodičov len utvrdili v presvedčení, že ich dieťa to či ono nemusí vedieť – „veď predsa nevidí a niekto mu s tým vždy pomôže“. Po vedomostnej stránke bývajú pripravené, ale kvôli tomu, že nie sú také samostatné, ako by mohli byť, ak by boli k tomu správne vedené, teda že nemajú veku primerané návyky, takmer vždy sa im dáva ešte ten rok k dobru a dostávajú odklad. Ale v špeciálnych školách a v špeciálnych triedach bežných ZŠ sú na to pedagógovia a vychovávatelia pripravení a počas individuálnych tyflopedických cvičení deti tieto zručnosti postupne nadobúdajú.“
Ako dlho to zvyčajne trvá?
„Komu ako, ale väčšinou hovoríme o týždňoch. Dotácia ITC je len hodina týždenne, takže je veľmi dôležité, aby si to dieťa neprecvičovalo len medzi zvoneniami, všetky úkony by si malo postupne zautomatizovať. Žiaci, ktorí do našej školy dochádzajú denne, na to doma často priestor nedostanú – rodičia to urobia za nich, pretože je to rýchlejšie, pohodlnejšie, bezpečnejšie a nácvik nechajú na nás – „keď dieťa chodí do špeciálnej školy, mali by to s ním predsa trénovať tam“. S internátnymi deťmi je to v tomto smere o čosi jednoduchšie. Sú tu vychovávateľky, ktoré v tom deti podporujú, príp. môžu v popoludňajších hodinách dochádzať inštruktori sociálnej rehabilitácie z ÚNSS.
V priebehu I. stupňa sa nevidiaci naučia obliekať i vyzliekať, odomykať i zamykať si skrinku, jesť príborom, postupne prechádzame od topánok na suchý zips na šnurovacie, z teplákových súprav na oblečenie s gombíkmi a zipsmi. Musím povedať, že v rozvoji sebaobsluhy nám veľmi pomohla korona, pretože rodičia nemohli vstupovať do priestorov školy a deti museli chtiac-nechtiac zvládnuť všetko samy. A zvládli, dokonca aj tie, ktoré majú okrem zrakového postihnutia aj poruchy autistického spektra.“
Pristavme sa teraz pri priestorovej orientácii a samostatnom pohybe tých 6- – 7-ročných detí. S akými skúsenosťami prichádzajú? Dokážu vnímať priestor a zorientovať sa v ňom?
„Slabozraké deti áno, tie sa chytia veľmi rýchlo, takmer všetky nevidiace deti rodičia doslova naučili báť sa vykročiť do priestoru. Zakaždým, keď ich niečo zaujalo a rozbehli sa za novým zvukom, ich niekto zabrzdil, chytil, odprevadil, do prírody nechodia takmer vôbec – „môj syn/dcéra predsa nevidí, akože bude kráčať po tých kameňoch, prekračovať korene stromov a uhýbať sa visiacim konárom?“. Ale strach sa dá prekonať, deťom sa tá náhle nadobudnutá sloboda páči. Chvíľu trvá, kým prestanú, šúchajúc nohami, hľadať prekážky, ale my ich k samostatnosti v pohybe vedieme od začiatku, takže na to nabehnú. A že sa niekde náhodou šuchnú alebo trošku udrú? Stým sa, žiaľ, budú stretávať do konca života, akokoľvek budú v priestorovej orientácii dobré, inak to nejde. A týka sa to aj nevidiacich, aj slabozrakých. Je dôležité, aby samy zistili, čo všetko im môže o bezprostrednom okolí povedať vystretá ruka, biela palica či uši, je dôležité, aby sa vždy, keď sa ich zmocnia pochybnosti, dokázali vrátiť na miesto, ktoré bezpečne poznajú a napojiť sa na naučenú trasu. Ja im vždy otvorene hovorím aj o svojich „zrakáčskych trapasoch“, aby vedeli, že v tom nie sú samy. To je jedna z obrovských výhod špeciálnych škôl. Integrovaným deťom totiž nemá kto povedať, že všetky tie šuchnutia a buchnutia, straty a nálezy sú úplne prirodzené, na všetky pocity neúspechu a hanby (neraz, žiaľ, i výsmechu) ostávajú samy. Alebo teda sú v rukách asistenta – a to asistenta viac osobného ako pedagogického, ktorý im s presunmi pomáha.“
Ako vnímajú rodičia to, že vo vašej škole chcete, aby sa už prváčence pohybovali bez pomoci?
„Nerozumejú tomu. Presnejšie povedané, nerozumejú tomu, prečo by ich dieťa malo byť vystavené čomusi takému. Často nám to akoby až vyčítajú: „Vy ste predsa špeciálna škola, ako to môžete?“ „Práve preto, že sme špeciálna škola, to môžeme. My ho vieme usmerniť a odborne v nácviku priestorovej orientácie a samostatného pohybu viesť.“ Oni sa domnievajú, že dieťa tým trpí, my sa im to v rozhovoroch snažíme nasvietiť z iného uhla, vysvetliť, že deti skôr trpia tým obmedzovaním a trpieť ešte len budú, ak sa budú neustále držať vo vatičke.“
V predstavách niektorých rodičov musí dieťa ešte pred nástupom do ZŠ poznať čísla a písmená, stáva sa, že prváčence už v septembri slabikujú. Zoznamujú sa však s abecedou aj nevidiaci škôlkari? Vyhľadávajú pre nich rodičia hračky, ktoré im Braillovo písmo priblížia, pripravia ich na to?
„Nie, rodičia takéto hračky vyhľadávať nezvyknú. Tí uvedomelejší deťom Braillovo písmo ukážu, ak naň narazia v nejakom múzeu, na liekoch či na zábradlí, ale to sa za nejakú systematickú prípravu považovať nedá. Ani v bežných škôlkach, ktoré nevidiace deti navštevujú, som sa s tým nestretol.
Samozrejme, v špeciálnej MŠ je to iné. V tej našej máme rôzne didaktické pomôcky (šesťbody, do ktorých možno zapichovať kolíky, domčeky, stromčeky či huby), ale aj také, ktoré vymysleli učiteľky samy.“
Škôlkari už bezpečne rozoznávajú farby, vedia sa aj nevidiaci zorientovať v tom, čo aké je?
„Prváci nie. Ktorú farbu k čomu priradiť si pamätajú tak možno od tretej – štvrtej triedy. Spočiatku je to len slnko, tráva a obloha, až postupne sa k tomu pridávajú ďalšie a ďalšie veci.“
Zaujímalo by ma ešte, ako vnímajú 6 – 7 -ročné nevidiace deti svoje okolie. Uvedomujú si rodičia, že oboznamovanie sa so svetom si predsa len vyžaduje viac času? Že všetko-všetučko musí prejsť rukami, ušami a skúsenosťou? Overujú si, či sa u potomka nevyskytuje tzv. slovná slepota?
„Nie, väčšinou si rodičia neuvedomujú, že len rozprávať nestačí. S tým, čo majú vidiace deti odpozerané a napozerané, sa musí nevidiace dieťa zoznámiť inak. Stáva sa, že si deti myslia, že vagóny sú radené vedľa seba, pretože sa s nimi nikto nikdy nehral s vláčikmi a neukázal im to. Nevedia, že stavať vežu znamená ukladať kocku na kocku a nie klásť ich vedľa seba, nevedia, že chlieb, to nie je len ten krajec, ktorý im vždy niekto naservíruje, ale že je to okrúhly veľký peceň, z ktorého sa ten kúsok najprv odkrojí. Ja vždy rodičov prosím, aby každé jedno sloveso deťom názorne ukázali. Lebo darmo my budeme prvákovi hovoriť „utekaj“, keď on nikdy neutekal, pretože dospelí sa báli pustiť ho samého čo i len kráčať. Treba ho chytiť za ruku a ukázať mu to: „Teraz chodíme.“, „Teraz bežíme.“, „Teraz hádžeme loptu.“. Inak si ten pohyb, tú činnosť s pojmom nespojí. Bude tie slovesá používať, ale v skutočnosti nebude správne (alebo vôbec) chápať, čo znamenajú. Takže, áno, so slovnou slepotou sa stretávame.
Ale ono sa to dá odstrániť. Nám napr. v tomto smere veľmi pomáha 3D tlačiareň. Takto deťom ukazujeme, ako vyzerajú jednoduché geometrické útvary, ale i zvieratá, budovy, čokoľvek, čo potrebujeme.“
Prejdú Ti v poradni rukami aj deti, ktoré nastúpia do spádovej ZŠ a budú sa vzdelávať integrovane? Ako sú zvyčajne pripravené ony?
„Opäť, veľmi to závisí od rodičov a škôlky. Zo skúseností viem, že ani riaditelia, ani pedagógovia z bežnej MŠ si nedokážu predstaviť, že by im nevidiace dieťa chodilo do triedy bez asistenta. Ten však špeciálno-pedagogické vzdelanie nemá, takže o nejakom rozvíjaní sebaobsluhy, hygienických návykov či priestorovej orientácie nemôže byť ani reči. V praxi to potom vyzerá tak, že asistent nevidiace dieťa oblieka i vyzlieka, kŕmi, umýva, hrá sa s ním, všade ho sprevádza, ukladá ho spať… Z asistenta učiteľa sa tak stáva skôr osobný asistent, z dieťaťa bezmocný jedinec, ktorý si postupne zvyká, že sa všetko urobí za neho. Problém tkvie v tom, ako som už spomínal, že aj keď rodičia poradenstvo vyhľadajú, dieťa sa neraz dostane do starostlivosti psychológov a špeciálnych pedagógov, ktorí nemajú o možnostiach samostatného fungovania ľudí so ZP reálne predstavy, a k nám prichádzajú pomerne neskoro (zvyčajne až keď potrebujú prístupné učebnice), ak vôbec.“
Máš možnosť sledovať tieto deti aj po nástupe do bežnej ZŠ? Ako svojho nevidiaceho spolužiaka vnímajú rovesníci?
„Žiaľ, nie je ničím výnimočným, že nevidiace deti do kolektívu nezapadnú. Na jednej strane je tu dospelý človek, ktorý mu, prepytujem, pomáha, vodí ho, dbá na to, aby sa do bláznenia a naháňania cez prestávku nezapojil – „nemôže, ublížil by si“ –, na strane druhej je nevidiaci chtiac-nechtiac vyčleňovaný bez ohľadu na dospelého, ktorý mu pomáha. Zoberme si to predmet po predmete: chlapci na telesnej hrajú basketbal či futbal, nevidiacemu neostáva nič iné, ako robiť nejaké „bezpečné“ cviky, príp. sedieť na lavičke – nevzdajú sa loptových hier a nezačnú cvičiť, neviem, jogu, pretože to môže aj ich nevidiaci spolužiak. Učitelia informatiky mu nevedia vysvetliť a ukázať, ako pracovať s asistenčnými technológiami, takže o počítačových hrách, Youtube a chate len počúva, reliéfne mapy k dispozícii nie sú, takže na zemepise sa opäť nedokáže do všetkého zapojiť. V špeciálnej škole napätie z toho, že je „iné“ dieťa nezažíva. Do diania v kolektíve sú vtiahnutí všetci, športujú, chodia na výlety, vnímajú, že je tu ÚNSS, Divadlo Zrakáč, vyvíjajú sa tak prirodzenejšie, povedal by som.
Nevidiaci mávajú asistenta v bežnej škole väčšinou celých 9 rokov, slabozrakí len v tých nižších ročníkoch (na slovenčinu a na matematiku), prelomový je 5. ročník, teda II. stupeň a puberta, vtedy sa už vzoprú a pokračujú bez neho. Integrácia je síce pekná myšlienka, ale práve v oblasti sociálno-psychologickej podľa mňa trošku pokrivkáva. A, žiaľ, nielen v nej.“
Ak by sme teda mali tému školskej zrelosti detí so ZP zhrnúť, ako sú na nástup do školy pripravené?
„Summa summarum, slabozraké deti majú pri nástupe do ZŠ mentálnu, telesnú a emocionálnu úroveň v podstate porovnateľnú s deťmi bez ZP. Nevidiace zväčša nie sú v tých dvoch – troch rokoch odborne podchytené a rodičia nevedia nielen to, ako ich majú k samostatnosti viesť, ale často ani to, že je to vôbec možné. Neuvedomujú si, že sebaobsluha, priestorová orientácia, samostatný pohyb či vytváranie predstáv o svete si vyžadujú rovnako veľa času, energie, tvorivosti a opakovania, ako ktorékoľvek školské učivo. Do 1. ročníka preto nevidiace deti väčšinou nastupujú privyknuté na úplný servis od dospelých. Samozrejme, ono nič nie je stratené, všetko sa postupom času dá naučiť. Chce to len ochotu, trpezlivosť a odvahu. Nič viac.“
Dušana Blašková
