Víťazná práca Súťaže braillovských esejí z roku 2021
Pred niekoľkými týždňami som zachytila na sociálnej sieti zaujímavú diskusiu. Spustila ju ponuka na vytvorenie akéhosi copy centra pre ľudí využívajúcich Braillovo písmo. Pod príspevkom sa začala veľmi inteligentná a vecná debata o tom, aký prínos má v dnešnej spoločnosti Braillovo písmo pre nás zrakovo znevýhodnených. V komentároch ľudia písali, že v dnešnej technologickej dobe už ľudia až tak veľmi Braillovo písmo nepotrebujú, že predsa môžu využiť moderné technológie. Ale je to tak?
Ja si myslím, že to rozhodne nie je pravda. Viem to porovnať sama na sebe. Som „vizuálny“ typ človeka. To v mojom prípade znamená, že sa najlepšie niečo naučím vtedy, keď môžem informácie prijímať hmatom. Na základnej škole som sa učila takmer výhradne v Braillovom písme. Na gymnáziu a, samozrejme, aj počas štúdia na vysokej škole už len sluchom. A môžem úprimne povedať, že to bol neuveriteľný rozdiel.
Ďalší príklad z mojej vlastnej skúsenosti – ak čítam knižku v Braillovom písme – a to už nemusí byť ani odborná literatúra, oveľa viac si z nej pamätám, ako keď si ju „prečítam“ v elektronickej forme pomocou hlasového výstupu alebo aj načítanú ako audio knihu.
A to ani nehovorím, že sú situácie, kedy je čítanie hmatom oveľa rýchlejšie. Mám výrobky, na ktorých je popis v Braillovom písme, ale aj nálepka so zvukovým označením. Čo myslíte, že je rýchlejšie? Samozrejme, že radšej si rýchlo prečítam nápis v Brailli, ako hľadať PenFriend, zapnúť ho a až následne si nechať prehrať zvukový štítok. A takýchto príkladov je naozaj celý rad. Veď koľko by som stála vo výťahu, kým by mi nejaký zvukový výstup odrapkal, kde je ktoré tlačidlo pre jednotlivé poschodia? Nie je jednoduchšie prečítať si na dverách kancelárie číslo dverí hmatom, ako vytiahnuť mobil, snažiť sa zamieriť na dvere a dúfať, že sa umelá inteligencia nepomýli a prečíta mi číslo správne? A ešte pri tom človek vyzerá zvláštne, ak nie priam podozrivo. Nedávno som prišla znova na chuť kalendáru v Braillovom písme. Zistila som totiž, že aj takú banálnu vec, ako je dátum, viem oveľa rýchlejšie prečítať z klasického retro kalendára, ako ho hľadať v mobile.
A s tým súvisí aj oveľa vážnejšia téma gramotnosti ľudí so zrakovým znevýhodnením. Ja vôbec nepopieram to, že sa človek môže vzdelať len prostredníctvom notebooku s hlasovým výstupom a že mnohým to asi aj k životu stačí. Ale ako by to vyzeralo, keby bežný vidiaci prvák prišiel do školy s tým, že on sa učiť čítať a písať nepotrebuje, že sa bude vzdelávať len cez načítané informácie a ťukať do klávesnice notebooku? Je možné, že aj taká doba nás čaká, ale to už bude na tom tento svet veľmi zle.
Podľa môjho názoru človek má vedieť čítať a písať a nie počúvať a ťukať. No a čítanie a písanie znamená uvedomovať si to, že z niekoľkých bodov vzniká písmeno, z písmen slovo, zo slov veta a tá mi dáva istú informáciu. Nespoliehať sa na to, že mi hlasový výstup daný text prečíta už ako hotové informácie. Čo bude s nevidiacim človekom v prípade, že by moderné technológie zlyhali?
Teraz to zrejme pôsobí tak, že som proti moderným technológiám, čo ale nie je pravda. Mám rada nové technológie, rada ich testujem a odhaľujem ich silné stránky, ale aj slabiny. Koniec-koncov vďaka moderným technológiám mám možnosť pracovať. Lenže všetko má svoje pre aj proti.
Totiž aj keby všetky počítače a systémy padli, knihy v Braillovom písme ostanú neporušené a v nich mnoho informácií a možnosť stať sa vzdelaným človekom. Nepodceňujme teda význam Braillovho písma aj v dnešnej spoločnosti. Tak ako nepočujúci ľudia tlačia na používanie posunkového jazyka, skúsme aj my nezmenšovať význam Braillovho písma a tlačiť na to, aby sa vyučovalo aj v súčasnej dobe integrácie a inklúzie v bežných základných školách. Snažme sa o to, aby Braillovo písmo mal kto učiť kvalitne a tak, aby slúžilo aj ďalším generáciám gramotných a od technológií nezávislých ľudí so zrakovým znevýhodnením.
Michaela Dlhá
