Často sa pýtame na zmysel nášho života, často hľadáme odpovede. Možno je jednou z nich pomáhať si navzájom… Hana Kolníková je bývalá reprezentantka Slovenska na paraolympijských hrách. Získala ocenenie Slovenka roka 2012 v kategórii Šport a v súčasnosti venuje táto 31-ročná žena celé svoje srdce občianskemu združeniu Rozvoj Dieťaťa. Tam každý deň pomáha robiť svet krajším a zmysluplnejším…
Pamätám si ťa zo školských lavíc gymnázia v Hlohovci. Som vďačná, že som ťa mohla spoznať. Dievča, ktoré od narodenia takmer nevidí, a ty si (v čase, keď som ja radšej na telesnej výchove posedkávala a pripravovala sa na „dôležitejší predmet“) bola úspešnou športovkyňou. Ako si sa k vrcholovej atletike dostala?
Ďakujem, Lada, ja som v tom čase zasa obdivovala tvoje umelecké cítenie a prejav. K vrcholovému športu som sa dostala vďaka ľuďom, ktorým záležalo na rozvoji mojich schopností na základnej škole, a, samozrejme, vďaka mojim rodičom, ktorí ma vždy vo všetkom podporovali. Od útleho detstva som bola aktívne dieťa – keď som nemala dostatok pohybu, musela som sa aspoň hojdať na stoličke. Na internátnej škole, ktorú som kvôli svojmu zrakovému postihnutiu navštevovala, som mala úžasnú pani vychovávateľku, pani Elenku Piovarcsyovú, ktorá mi umožnila vyskúšať si mnoho športov. Ale čo bolo veľmi dôležité, vždy aj na súťažiach s našou partnerskou školou v Levoči. Napokon u mňa vyhrala atletika.
Aký bol tvoj najväčší športový úspech, príp. osobný rekord?
Medzi moje najväčšie úspechy patrí viacero medailí z Majstrovstiev Sveta a Európy v behu na 100 a 200 metrov. Navždy mi však utkvie v pamäti moja prvá a jediná zlatá medaila z Majstrovstiev Európy na Gréckom ostrove Rhodos v behu na 200 metrov z roku 2009. V tom čase sa preteky paraolympionikov ešte nevysielali on-line, a tak moja rodina vždy čakala, kým im po pretekoch zavolám, ako som skončila. Zo semifinále som vtedy do finále postúpila s najlepším časom, a tak som útočila na zlato. Tesne pred štartom mi môj brat poslal SMS: „Keď to už vyhráš, zavolaj!“ Nikdy predtým to neurobil, ani 3 dni pred tým, keď som z rovnakej pozície postúpila do finále v behu na 100 metrov. A tak som vyhrala a zavolala. Na letisku ma potom čakal spolu s priateľkou s kyticou kvetov. Po pol roku nás, žiaľ, náhle opustil, a tak si túto cennú spomienku starostlivo uchovávam v pamäti. Odvtedy sa mi (aj napriek tomu, že som neskôr zabehla aj lepšie časy) na zlato siahnuť nepodarilo.
Čo ti prebiehalo mysľou pred štartom? Pretože ja som mala napr. v škole pri behu strach, že sa zle odrazím a spadnem na kolená.
Po stovkách štartov z blokov som sa pádu nebála. Tesne pred štartom som sa snažila byť sústredená, pokojná, no zároveň nestratiť výbušnosť a dravosť. Čím je pretekár skúsenejší, tým je menšia pravdepodobnosť, že ho niečo pred štartom rozhodí.
Keďže si Slovenskú republiku reprezentovala v zahraničí, isto si sa dosť nacestovala. Aké krajiny si spoznala?
Precestovala som naozaj veľkú časť sveta. Navštívila som takmer všetky krajiny Európy, Juhoafrickú republiku, USA, Brazíliu, Čínu, Austráliu, Nový Zéland a iné krajiny.
Najradšej som mala sústredenia na ostrove Lanzarote (Kanárske ostrovy) v športovom rezorte Club La Santa, ktorý je prispôsobený aj pre ľudí s postihnutím. Pre človeka je to veľmi oslobodzujúce, keď môže byť samostatný. Tento rezort mi to umožňoval a cítila som sa tam slobodnejšie.
Máš nejakú veselú spomienku zo svojich ciest?
Pamätám si, ako som mamine o 6:15 ráno telefonovala z Nového Zélandu, že tam máme zemetrasenie. Myslím, že malo silu okolo 5,4. Zobudilo ma, tak mi napadlo, že bude fajn jej zavolať.
V dvadsiatich štyroch rokoch si sa stala víťazkou ankety Slovenka roka 2012 v kategórii Šport. Aké si z toho mala pocity a čo to so sebou prinieslo?
Už za samotnú nomináciu do ankety Slovenka roka som bola nesmierne vďačná. Všetky sprievodné aktivity som si ako správna žena užívala, ani v kútiku duše som si však nepredstavovala, že by som mohla byť laureátkou. Moje „súperky“ boli pre ľudí na Slovensku omnoho známejšie ako ja – paraolympionička. Pamätám si, že mi mamina hovorila, aby som si na generálke pre istotu skúsila prejsť mólo, po ktorom sa išlo prebrať ocenenie – aby som náhodou nespadla, keby… Tak som sa pousmiala a pomyslela si svoje. Keď moderátor počas priameho prenosu vyhlásil moje meno, bolo to pre mňa neuveriteľné a krásne. Pamätám si, že som počas príhovoru ľuďom povedala, že keby mal každý človek okolo seba takých skvelých ľudí ako ja, mali by sme tu samé Slovenky roka. Za tým si stojím dodnes. Ocenenie som síce dostala ja, ale patrí všetkým ľuďom, ktorí ma na ceste k mojim úspechom sprevádzali. Takéto ocenenie, samozrejme, prinesie človeku do života nielen radosť a uznanie, ale i zodpovednosť voči spoločnosti.
Ale rok 2012 bol pre teba aj jedným z tých náročnejších…
Vo februári ma v na tréningu v hale Elán zrazil šprintér v plnej rýchlosti a kvôli ťažkému zraneniu kolena bola moja účasť na londýnskej paraolympiáde zrazu otázna. Nakoniec sa mi ale vďaka lekárom, fyzioterapeutom a trénerom po mesiaci podarilo začať trénovať. V máji som mala bakalárske štátnice, pomedzi štátnicové dni bol Galavečer Slovenky roka a tesne po štátniciach som cestovala na Majstrovstvá Európy do Holandska. Dodnes si pamätám, aký tréning som mala pred odchodom do historickej budovy SND na prípravu na Galavečer Slovenky roka. Tým, že som bola tesne pred majstrovstvami Európy a pomedzi to som absolvovala štátnice, po galavečere som nešla ani na afterparty. Po majstrovstvách Európy sme hneď cestovali na sústredenie pred paraolympiádou v Londýne. Tam som, žiaľ, asi od vyčerpania ochorela, a tak som na medailu nedosiahla.
V športových kariérach, ktoré sú oddreté náročnou sebadisciplínou a odriekaním, príde asi raz ten moment, kedy si človek povie „už stačí“.
Ja som individualista a dokážem dlho a veľa makať, ale mojej športovej kariére povedalo stop zdravie. Napriek odmakaným tréningom moja výkonnosť kvôli autoimunitnému ochoreniu štítnej žľazy klesala. Keďže sa stav nezlepšil úplne ani po operácii, vyhodnotila som, že je na čase s vrcholovým športom skončiť, a to aj napriek tomu, že som ešte nedosiahla na medailu z paraolympijských hier.
Vyštudovala si špeciálnu pedagogiku v Bratislave. Prečo si si vybrala tento smer?
Na špeciálnej pedagogike je najkrajšie to, že dokáže pomôcť aj tam, kde už medicína nevie urobiť nič. Je to práca plná výziev a myslím, že mi do istej miery nahradila vrcholový šport. Rada odovzdávam svoje životné poznatky, postrehy a skúsenosti ľuďom, ktorí to potrebujú. Takisto ma veľmi napĺňa bádanie v tejto oblasti.
V roku 2016 si založila Poradenské, vzdelávacie a didaktické centrum Rozvoj Dieťaťa, ktoré pomáha deťom so špeciálnymi vzdelávacími potrebami – deťom s autizmom, s mentálnym postihnutím a pod. Pomáhaš tak nie len konkrétnym deťom v ceste za kvalitnejším životom, ale aj ich rodinám a tým aj spoločnosti. Odkiaľ na to berieš energiu?
Každý z nás má na tomto svete svoju úlohu. Silu a motiváciu do práce mi dávajú úspechy detí, ktoré máme v starostlivosti. Je to taký krásny začarovaný kolobeh energie.
Čo je podľa teba pri práci v tomto občianskom združení najťažšie?
Najťažšia je asi práca s rodičmi. Rodičia detí so zdravotným postihnutím majú na Slovensku nedostatok psychologickej podpory. Uvedomujú si, že ju potrebujú, ale zabezpečovaním terapií pre dieťa im na pomoc sebe samým nezostáva ani čas, ani finančné prostriedky. My však vieme, že na to, aby sme mohli pomôcť dieťaťu, musíme najskôr pomôcť rodičovi. Je to niečo podobné, ako keď nás v lietadle upozorňujú, že v prípade poklesu hladiny kyslíka v kabíne si má nasadiť masku prvý rodič, a až potom má pomôcť dieťaťu. Je potrebné si uvedomiť, že tak, ako si dieťa nedokáže samo pomôcť v lietadle, nebude to vedieť ani v iných životných situáciách. Potrebuje, aby boli jeho rodičia „v poriadku“. To je dôvod, prečo k nám často prichádzajú rodičia, ktorí neprijali diagnózu dieťaťa, a to i napriek jeho pokročilému veku – 6, 9 či 14 rokov.
A čo ťa na tvojej práci teší?
V našom poradenskom centre nemáme o radostné okamihy núdzu, každý deň ich zažívame niekoľko. Deťom v našej starostlivosti plánujeme ciele tak, aby ich dokázali postupne plniť, a tým robiť radosť sebe i ostatným. Priznám sa, že často mám výčitky z toho, že tie prvé okamihy, chvíle, keď sa dieťaťu niečo nové podarí, s ním zažijeme my – terapeuti. Samozrejme, nám tieto momenty prinášajú nesmierne množstvo motivácie a energie do ďalšej práce, no uvedomujeme si, že ju „neprávom“ berieme zo vzťahu rodič-dieťa. Pri deťoch bez postihnutia zažívajú túto radosť rodičia, prítomnosť matky či otca na terapii ale nie je vždy vhodná, preto sú o to neraz vlastne ukrátení.
Zostáva ti čas na súkromie, keď sa celá ponáraš do týchto aktivít?
Rozvoj Dieťaťa je ako moje dieťa – on žije so mnou a ja s ním. I keď ma moja práca napĺňa a baví, občas si doprajem aj oddych. Musím si ho ale organizovane naplánovať v diári.
Ako relaxuješ?
Veľmi rada si doprajem pyžamový deň so seriálom alebo knihou. Aktívny oddych si väčšinou doprajem so svojou rodinou v Hlohovci.
Ak by si mohla zo svojej pedagogickej praxe poradiť nejaký tip, ktorý „zaberie“ na väčšinu detí, čo by to bolo?
Najúčinnejšie a najdôležitejšie je porozumieť potrebám dieťaťa. Platí to aj v prípade výchovy detí so zdravotným postihnutím aj bez neho. Z skúseností viem, že väčšina rodičov si pojem „potreby dieťaťa“ preloží ako maximálne prispôsobovanie dieťaťu – teda nasledovanie toho, čo dieťa práve chce. To ale neraz s jeho potrebami vôbec nekorešponduje a hranice vo výchove sa búrajú. Často sa stretávame s deťmi, ktoré nedokážu zvládnuť ani ľahký diskomfort.
Opačný extrémom sú rodičia, ktorí sa aj napriek rodičovstvu nedokážu vzdať niektorých svojich pôžitkov. Srdce mi trhá z hrude, keď vidím po 20:00 večer v nákupnom centre vrieskať dieťa v kočíku a rozčúlenú mamičku, ktorá sa na neho hnevá, že plače.
Úplne najhoršia je kombinácia vyššie uvedených prístupov. V takomto prípade si vedia rodičia „vypestovať“ u dieťatka diagnózu.
Výsadou tvojej práce s deťmi je určite empatia a nekonečná trpezlivosť. Si trpezlivá? Alebo si sa to musela učiť?
Pedagóg, ktorý nie je trpezlivý, nie je, žiaľ, pedagóg. Špeciálny pedagóg potrebuje trpezlivosť niekoľkonásobnú. Ak nemá špeciálny pedagóg trpezlivosť s dieťaťom, je to pravdepodobne preto, že nedostatočne rozumie problematike. Vtedy sa stáva, že dieťa nedokáže efektívne vzdelávať. Výsledkom je, že dieťa neplní ciele vzdelávania a stagnuje, príp. sa u neho objaví problémové správanie. V povolaní špeciálneho pedagóga je potrebné veľmi podrobne si stanovovať čiastkové ciele a na tých pozorovať, či sa dieťa rozvíja, alebo stagnuje. V takom prípade nie je pre mňa problém učiť dieťa niekoľko mesiacov spojiť 2 dieliky puzzle.
Nie každý človek je stavaný na to, aby ho dokázali napĺňať a povzbudzovať aj veľmi malé pokroky dieťaťa. Máme v starostlivosti rodičov, ktorých to povzbudzuje, ale i takých, ktorí stále čakajú na veľký bum. Ten však sám od seba nikdy nepríde a oni netrpezlivo hľadajú ďalšie a ďalšie možnosti, ako dieťaťu rýchlejšie pomôcť.
Špeciálna pedagogika je o každodennej práci s dieťaťom rozdelená na také drobné mince, aké dieťa potrebuje. Ak jej človek porozumie, získa more trpezlivosti.
Čo by si odkázala čitateľom časopisu Dúha?
Všetkým čitateľom želám, aby dokázali každý deň vo svojom živote nájsť dôvod na úsmev a radosť.
Lada Ďuricová
