To my sme miešali farmy zo slamy a z viniča, aby sme mohli vymaľovať prvú kresťanskú stavbu na území mesta. To my sme šibali kone a ťahali voz cez zamrznutý Dunaj, my sme si tým zaslúžili pohostenie a odmenu od mestskej rady a de facto my sme robili ľadovú cestu. My sme sa prešuchli do Dómu sv. Martina, keď korunovali Máriu Teréziu, zatiaľ čo jej manžel František Štefan Lotrinský čakal vonku, ako si to žiadali uhorské stavy.
To s nami sa Ignác Lamár, pán v elegantnom fraku, s bielymi rukavičkami, vychádzkovou paličkou, cylindrom a čiernymi lakovkami, pán, ktorému nik nepovedal inak ako Schöne Náci, učieval po lavičkách na písomky. My sme chodievali s prvou slovenskou fotografkou Irenou Blühovou po Kysuciach, my sme boli posádkou helikoptéry, ktorá sa ako prvá na svete vzniesla do vzduchu, a to práve u nás. To my sme si vďaka Bratislavskej organizácii cestovného ruchu mohli v máji, júni a júli užívať potulky dejinami.
Spoločná história ÚNSS a BOCR už pár strán v kronike má. Jeden z posledných zápisov sme v nej zvečnili vlani na jeseň, kedy sme v spolupráci s Magistrátom hlavného mesta Bratislava uskutočnili sériu on-line školení, aj pre turistických sprievodcov a pracovníkov múzeí. O tom, ako sa nevidiaci a slabozrakí pozerajú na svet, ako ich správne a bezpečne sprevádzať expozíciami, ako možno jednoducho a bez výrazných investícií sprístupniť exponáty, na čo treba myslieť pri inštalácii novej výstavy, ako zlepšiť čitateľnosť elektronických či tlačených informácií i webových stránok, ako uskutočniť jednoduché úpravy prostredia na zjednodušenie ich orientácie a ako komunikovať prirodzene a efektívne.
Ďalšie stránky sme plánovali popísať na jar, ale keďže človek mieni, ale koronavírus mení, dopriali sme si počas májových, júnových a júlových štvrtkov namiesto mimoriadne príjemných potuliek ulicami Bratislavy, mimoriadne príjemné posedenia vo virtuálnej miestnosti jednej z množstva komunikačných platforiem. Strojcom týchto zážitkov bola Základná organizácia ÚNSS č. 4 Bratislava, ktorá s podporou grantového programu realizovala projekt s názvom Bratislava ako ju ne/poznáme, hostiteľkami boli na slovo vzaté odborníčky z Bratislavskej organizácie cestovného ruchu, ktoré nás postupne vťahovali do dejín: Eva Mojtová nás zoznámila so slávnymi bratislavskými rodákmi, Dagmar Gubová si nás priviedla pred oltár, vlastne hneď pred niekoľko, pretože sme sa spoločne poprechádzali po bratislavských kostoloch, talentovaným, odvážnym a múdrym ženám, ktoré sú s Bratislavou zviazané, vzdala svojou prednáškou hold Ľubomíra Černáková. Kúpanie v bratislavských fontánach a plavbu po krásnom modrom Dunaji sme so všetkými lodníkmi, vodníkmi a rusalkami absolvovali spolu s Andreou Turanskou, korunovačné slávnosti s Adelindou Ježovicovou a čriepky židovskej histórie v hlavnom meste sme poskladali pod láskavým a odborným vedením Ľubice Tomaštíkovej. Menoslov dám, ktorým sme za tieto stretnutia vďační, by nebol úplný bez Stanislavy Polakovičovej, vždy usmiatej a nápaditej vedúcej sprievodcovského oddelenia Bratislavskej organizácie cestovného ruchu.
Medzitým sa už do dejín mesta vryli ďalšie udalosti, už máme kilometre nie len v hlavách a rukách, ale i v nohách, už sme si prezreli nástennú reliéfnu mapu centra Bratislavy, kocku, zobrazujúcu niektoré významné pamätihodnosti, absolvovali autogramiádu známych osobností a odniesli si domov ich reliéfnu podobizeň. Ale to už patrí do inej kapitoly.
Dušana Blašková
