„Prosím vás, kto je tu posledný?“
Určite už každý z nás v čakárni u lekára túto otázku počul. Aj keď jej neupieram racionálne jadro, nemám ju rád. Kto sa chce hlásiť k tomu, že je v niečom alebo niekde posledný?
„Pozrite sa, kto je pred vami a podľa toho sa riaďte,“ poučujem muža namiesto priznania a vyslovenia zámena „ja“.
So svojím polozrakom by som mal viac dôvodov k tejto otázke a nerobím to. Nerozoznám tváre, preto si ľudí jednoducho spočítam a snažím sa zapamätať si ich podľa farby odevu: pri dverách sedí sivá postava, vedľa… Aká je to? Sivá alebo sivomodrá? Prečo ľudia chodia tak fádne oblečení? Prečo si vytvárame taký ponurý svet? Nuž, ale ani tá moja čierna vetrovka nie je „nic moc“. Táto čiernovláska v žltom je super.
Prichádzajú ďalší pacienti a otázka sa opakuje. Pociťujem ju ako komunikačný vírus, ktorý sa v našich ambulantných čakárňach rozmnožil natoľko, že odpoveď „vy“ už dávno nie je vtipná. Už ma to tak nevzrušuje, keď na ňu nemusím odpovedať.
Prichádza otec s malou školáčkou a poradie sa mení (deti majú v tejto špecializovanej ambulancii prednosť), hneď na to ďalší s ešte menším.
„Tak poďte s tým drobcom,“ pozýva sestrička dvojicu.
A opäť zmena poradia, tentoraz kvôli pani na vozíku v sprievode asistenta. Darmo, aj vozičkári sú vyšetrovaní prednostne – naša poliklinika a bezbariérové WC? Kdeže! Do ordinácie sa ale medzi prvými nedostala, pretože karty mieša nielen vozík, ale aj biely plášť.
Keď zdravotník s imobilnou pacientkou vychádzal z ordinácie, ozvalo sa hlasné: „Pozor! Takmer som sa stal svedkom zrážky dvoch vozíkov, z ktorých ani jeden nie je natoľko pohyblivý ako ľudské nohy. Atmosféra v čakárni hustne priamo úmerne s narastajúcou hustotou obyvateľstva. Čakajúci pacienti už obsadzujú stoličky, ktoré mali z dôvodu protipandemických opatrení ostať voľné. Tí, ktorým sa ani tieto miesta neušli, v polkruhu obkľúčili dvere do ambulancie.
„Choďte, ste na rade,“ opláca chlebom môj kameň muž, ktorý inkriminovanú otázku v mojej prítomnosti položil ako prvý. S pocitom oslobodenia vchádzam do ordinácie a uvažujem nad tým, že samostatnosť je síce pekná vec, ale na budúce pôjdem radšej s asistentkou.
Josef Zbranek
