Začiatkom februára tohto roku oslávili významné životné jubileá dvaja agilní muži, ktorí už dlhé roky venujú svoju energiu aj práci v prospech ľudí so zrakovým postihnutím a ÚNSS. A práve životné jubileá sú tou najvhodnejšou príležitosťou priblížiť si ich činorodý život a zaželať zdravie a pohodu.
Jozef Tutko (70)
Narodil sa 1. februára v obci Kvakovce pri Domaši s vrodenou zrakovou chybou. Pôvodnou profesiou bol strojník, jeho veľkou vášňou však bola hudba – už v mladosti hral v hudobnej skupine na klávesy. Následkom vážneho pracovného úrazu prišiel o štyri prsty na pravej ruke. Nejedného človeka takáto rana osudu položila, tobôž muzikanta. Čo na to Jozef Tutko?
„Chlapci v kapele mi vtedy povedali, že aj keď im je to veľmi ľúto, musia si nájsť nového klávesáka, keď ja už som dohral. Vtedy som sa zaťal a povedal som si, že im ukážem. So zvyšnými prstami som sa naučil znova hrať a hrám dodnes. Oni už dávno skončili,“ tak mi to povedal nedávno… keď mal 45 rokov. Ako ten čas letí!
Pri spomínaní nemožno obísť ani prehliadku NS amatérskych spevákov i hudobníkov po názvom Sečovce, ktorú organizuje v dvojročných intervaloch od roku 1996 a ktorú v poslednom období rozšíril aj o prednes poézie a prózy, ani pobytové kurzy sociálnej rehabilitácie, ktoré ÚNSS organizovala v 90. rokoch. Výučbu vtedy viedli ich absolventi z radov našich členov (profesionálnych sociálnych pracovníkov ÚNSS ešte nemala) a Jozefa sme si vždy vyberali ako špecialistu na výučbu údržbárskych prác v domácnosti. „Ja viem učiť aj variť či prebaľovať deti,“ presviedčal ma vždy. Nemal som dôvod neveriť mu, v týchto technikách, ktoré z výuky sebaobsluhy už vypadli, bol nenahraditeľný.
Charakterizujú ho prenosné klávesy na krku a slovo Jomat. Je to pomenovanie jeho dvojčlennej hudobnej skupiny, zároveň ním zastrešil aj činnosť, ktorej sa venuje už 20 rokov – masáž a liečiteľstvo. V minulosti pôsobil aj ako masér sečovských hádzanárov, a to v čase najväčšej slávy tamojšej hádzanej, keď Sečovce hrali najvyššiu slovenskú súťaž. Čo sa týka liečiteľstva, určite naň sú rôzne názory, na internetových diskusiách som na Jozefa Tutka našiel len pozitívne ohlasy. Jeden za všetky: „Jediný, kto mi skutočne veľmi pomohol, je p. Tutko,“ konštatuje vďačná pisateľka.
Jozef Tutko zastáva od vzniku ÚUNSS (teda vyše 30 rokov) funkciu predsedu ZO Trebišov, od vlaňajška je aj predsedom KR Košice. S manželkou Máriou vychovali dcéry Luciu, Jarmilu a syna Mariána, vďaka ktorým sa môže pýšiť štyrmi vnučkami a dvoma vnukmi.
Václav Trnka (60)
Keď mu telefonujem, často sa stáva, že mi odpovedá so zrýchleným dychom, čo jasne signalizuje, že sa niekam ponáhľa. Ale pre Dúhu si čas našiel.
Narodil sa vo Švajčiarsku, pardon, v Českosaskom Švajčiarsku. Tento názov nesie národný park na úpätí Lužických hôr, kde leží jeho rodná dedina Kytlice. Na svoje detstvo spomína veľmi rád. Rodičia viedli rekreačné stredisko, kam chodieval sprvu ako účastník detských táborov, v dospelosti ako kuchár. Neskôr sa presťahoval do Prahy, kde pracoval ako žeriavnik. Zhoršovanie zraku si všimol v kine, keď odrazu nevedel prečítať titulky na plátne. Diagnóza bola krutá – odumieranie očných nervov. Vtedy mu prednosta Očnej kliniky v Prahe na Vinohradoch Profesor Jan Kolín povedal: „Vašek, ty už síce vidieť nebudeš, ale budeš môcť pomáhať ľuďom u nás ako rehabilitačný masér.“
Tak sa Václav Trnka v roku 1988 ocitol v RSZP v Levoči, kde sa na túto profesiu rekvalifikoval a kde sa zoznámil aj so svojou ženou Jankou, s ktorou vlani oslávili 30 rokov spoločného života. Narodili sa im deti Dominika a Patrik. Synovi nadelil osud ešte ťažší úder – svalovú dystrofiu. V deviatich rokoch sa ocitol na vozíčku a prekážok bolo čoraz viac – len cestou do školy bolo treba prekonať 42 schodov. „Bezbariérový byt v Levoči neexistoval,“ hovorí Václav, „tak sme sa rozhodli postaviť si bezbariérový dom.“
Ťažká choroba si ale svoju daň vybrala. Vďaka obetavej starostlivosti rodičov sa Patrik dožil 26 rokov čo je pri podobných diagnózach maximum.
Po synovom úmrtí upravili dom na penzión, kam všetky ZO ÚNSS srdečne pozýva. „V krásnom prostredí v blízkosti lesa môžeme grilovať, aj guláš navarím,“ dodáva. Takto si naplnil aj svoj dávny sen, že prevezme rekreačné stredisko po rodičoch.
Slová profesora Kolína má na zreteli celý život. V minulosti pomáhal ako masér, už 15 rokov ako predseda ZO č. 19 Levoča, ako člen KR Prešov, ako organizátor výkonnostného športu – kolkov, bowlingu či turistiky. Môže sa dokonca pochváliť titulom majstra Európy zrakovo znevýhodnených, ktorý získal v roku 2017 na kolkárskej dráhe v rumunskom Tirgu Mures. Veľmi si váži ocenenie Srdce na dlani, ktoré mu Prešovské dobrovoľnícke centrum udelilo hneď dvakrát: v roku 2009 individuálne a vlani, keď ho získal kolektív v PSK za verejnú Zbierku Biela pastelka.
Tak ešte raz v mene celej ÚNSS veľa zdravia, páni!
Josef Zbranek
